Anton Pavlovič Čechov

ANTON PAVLOVIČ ČECHOV (1860-1904). Barbora Alexy.
Tvorba dramatika prvej polovice XX. storočia v kontexte divadelnej reformy.

A.P. Čechov už počas štúdia medicíny začal písať poviedky satirického rázu a svoju dramatickú dráhu odštartoval vaudevillovými skečmi a jednoaktovkami v komicko- sentimentálnom duchu: Medveď, Pytačky a Narodeniny. Zatiaľ čo ako prozaikovi sa Čechovovi od začiatku darilo, ako dramatik nebol dosť dlho úspešný. Až v roku 1898, keď Čechovovu Čajku uviedlo divadlo MCHAT (Moskovské umelecké akademické divadlo) , ktoré založili K.S. Stanislavskij a V.I.Nemirovič-Dančenko, ukázali sa hodnoty Čechovových textov naplno. Nasledovali ďalšie tri hry: Ujo Váňa, Tri sestry a Višňový sad. Čechovova povesť je založená predovšetkým na týchto štyroch hrách. MCHAT objavil pre svetové divadlo dramatika Čechova a platí to aj opačne- Čechov ovplyvnil postupy a princípy inscenačnej praxe činohry a pomohol MCHATU-u nájsť jeho štýl a cestu k svetovej sláve.( O.i. Čechov sa v MCHAT-e zoznámil aj so svojou manželkou, herečkou O.L.Knipperovou).

Čechov je pokladaný za predstaviteľa ruského realizmu a za prvého autora ozajstnej čiernej komédie. „ Je nutné,“ prehlásil , „aby na javisku bolo všetko práve tak zložité a práve tak jednoduché ako v živote. Ľudia obedujú, a zatiaľ čo obedujú, rozhoduje sa možno o ich budúcom šťastí, alebo sú ich životy na pokraji zrútenia.“ Jeho reforma sa teda týkala takej podoby drámy, ktorá sa celkom rozchádzala s tým, na čo bola vtedajšia divadelná prax a diváci zvyknutí. Snažil sa o to , aby dráma vypovedala o všednom a každodennom živote. V jeho hrách akoby sa nič nedialo. Ľudia sa rozprávajú, pijú čaj alebo vodku, jedia , prichádzajú a odchádzajú. Skrátka banálne a všedné fakty. Ale prostredníctvom nich vychádzajú na povrch zložité problémy ľudského bytia,: hľadanie svetonázoru; túžba nájsť zmysel a cieľ ľudského snaženia a života, ktoré sú spoločné pre osudy postáv Čechovových drám. Ďalším zo základných motívov Čechovových hier je neudržateľnosť starého spôsobu života, ktorý sa vnútorne rozkladá. Keď človek, aby sa vyhol obmedzenosti a tuposti, v ktorej žije, uteká do svojho vnútra, do sveta svojich citov a snov, aby tu našiel rovnáku beznádej, pretože jeho vnútorný život dokonale odráža to, čo je vonku. Osamelosť človeka, ilúzie, ktoré sú mu drahé, premenlivosť jeho krátkej existencie, to je Čechovova špecialita. Osobnosť vykresluje tým, čo postava robí, ale aj tým, čo nerobí.
Všetky hlavné Čechovove hry sa odohrávajú na ruskom vidieku a zobrazujú monotónny a frustrujúci život statkárskej vrstvy. Všetky postavy túžia po lepšom živote , ale nevedia svoje ciele dosiahnuť, alebo nemajú k ich naplneniu silu. Hry sú zložené z množstva detailov a podrobností pomocou, ktorých dosahuje neobyčajnú presnosť a zdanlivé banality získavajú postupne silný význam.

UJO VÁŇA. OBRAZY Z VIDIECKEHO ŽIVOTA V ŠTYROCH DEJSTVÁCH.

A.P.Serebriakov- profesor v penzii; Jelena Andrejevna- jeho žena;Sofja Alexandrovna = Soňa- jeho dcéra z prvého manželstva; I.P.Vojnickij = Ujo Váňa- syn profesorovej prvej ženy...
Najdôležitejšie je opäť hľadanie zmyslu života a čo všetko môže nadaný a ušľachtilý človek vykonať.
Ujo Váňa, je človek ktorý našiel zmysel svojej práce: nezištne a obetavo sa staral , aby mohol v pokoji pracovať Serebriakov, profesor, muž jeho milovanej sestry. Tento cieľ života si zvolili všetci obyvatelia profesorovho statku. A až teraz, po mnohých rokoch nedostatku a viery v schopnosti tohto človeka, prichádza poznanie: „Len si predstav, že ten človek celých dvadsaťpäť rokov prednáša a píše o umení, hoci sa doň vôbec nerozumie. Dvadsaťpäť rokov omieľa cudzie myšliemky o realizme, naturalizme a podobných nezmysloch, dvadsaťpäť rokov píše o tom , čo múdri už dávno vedia a čo hlúpych nezaujíma, teda dvadsaťpäť rokov mláti prázdnu slamu. A pritom to sebavedomie! Tie nároky! Odišiel do penzie, nevie o ňom ani živá duša, je absolútne neznámy, čiže dvadsaťpäť rokov zaberal niekomu miesto.“ Toto poznanie je pre Váňu veľmi kruté. Zistil totiž, že utopil nielen celý svoj talent a inteligenciu v márnej a zbytočnej činnosti, že klamná viera v Serebrjakovove schopnosti zničila jeho mladosť, život jeho sestry, ale, že ničí aj mladosť Soni a nakoniec aj život Jeleny, mladej profesorovej ženy.( Do ktorej je Váňa mimochodom zaľúbený). Keď, ešte k tomu, chce profesor predať statok , Váňa na neho vystrelí a úplne chladne ľutuje, že ho netrafil. Čo je predsa bezvýznamný “Herr Professor“ oproti jeho schopnostiam, ktoré v ňom zabil? Keď Váňa a Soňa odhalili bezvýznamnosť profesora, strácajú zmysel svojho života a pretože človek nemôže bez cieľa žiť, vracajú sa k svojej práci , k práci pre profesora Serebrjakova. To , čo sa stalo príčinou utrpenia týchto ľudí, stáva sa záchranou pred utrpením ešte väčším. (Soňa:“ Čo sa dá robiť, musíme žiť!“).Útek k viere v Boha- Sonin záverečný monológ o pokoji v posmrtnom živote- je už len logickým záverom tohto hľadania cieľa.
Hra presvedčuje diváka o neudržateľnosti staréhospôsobu života. Rozklad buržoáznej spoločnosti vykladá o.i. ako uctievanie idolov a fetišov namiesto jasného a konkrétneho cieľa.
Veď ako Čechov napísal: „ Nechcem nič iné, len ukázať , ako hlúpo ľudia žijú.“

Použitá literatúra: Styan, J.L.: Černá komedie. Orbis, Praha, 1967. Brockett, O.G.: Dejiny divadla. Lidové noviny, Praha,1999. Císař, J.: Svetoví dramatici. Fragment, Praha,1997. Čechov, A.P.: Strýček Váňa. Umění lidu Praha, 1950. Čechov, A.P.: Ujo Váňa. Divadelný text, Bratislava,1996.

Hodnocení životopisu Anton Pavlovič Čechov

Líbila se ti práce?

Podrobnosti

  28. prosinec 2012
  3 745×
  840 slov

Komentáře k životopisu Anton Pavlovič Čechov