Pravoslávna církev na Východnom Slovensku

Národy Čechov a Slovákov majú svoje duchovné korene v cyrilomentodejskej misii na Veľkej Morave. Je zaujímavé, že aj po tisícročiach sa k nej hlási jako kresťanský Východ, tak aj Západ. Aj napriek tomu, že boli solúnsky bratia odchovanci byzantského Konštantinopolu, sú dnes patrónmy celej Európy. Svedčí o tom neobyčajná vážnosť, akú má ich duchovný a kultúrný odkaz.

Pravoslávna cirkev na Slovensku a aj v Čechách navazuje na výchdný charakter cyrilometodejskej duchovnosti a jej liturgickú podobu a dáva jej novú cirkevnú dimenziu tým, že sa aktualizuje v spoločnosti veľkých národných pravoslavných církvach európského Východu a aj Juhu. O týchto církvach neexistuje zatiaľ žiadná ucelená štúdia.

Ak sa chceme hovoriť o pravoslávnej cirkvi, musíme si najprv niečo povedať o rozklade kresťanstva a vlastne aj o jeho dôsledkoch. Tento rozkol nastal v roku 1054.

Jeden významný pravoslávny teológ, ako hovoria pravoslávny: "otec" Alexander Schnemman hovorí o dvoch aspektoch rozkladu kresťanstva, to znamená rozchod na dva smery. A hodnotí ho z dvoch hľadísk a to historického hľadiska a dogmatického hľadiska. Ten historický aspekt je podľa Schnemmana veľmi zložitý, lebo každá zo strán sa nemôže zbaviť jednostranne cieleného postupu a to snahu zvaliť vinu za rozkol na tú druhú stranu a ospravedlniť samého seba. Z dogmaticého hľadiska to však nebolo podľa A. Schnemmana dôležité ako sa kresťania rozdelili, alebo čo bolo príčinou rozkolu, ale je dôležité to čo ich rozdeľuje podľa podstaty to znamená čo je v ich jednotlivej VIEROUKE. Táto disciplína je tou oblasťou, v ktorej sa pravoslávna a rímskokatolícka cirkev od seba odlišuje. Schnemmanová teória bola, aby cestou riešenia bol otvorený dialóg medzi pravoslávnymi a rímokatolíkmi. Toto stanovisko asi viedlo pravoslávne cirkvi na druhom celopravoslávnom stretnutí, ktoré sa konalo v roku 1963 kde došlo k rozhodnutiu o otvorenom dialógu medzi pravoslávnou a rímskokatolíckou cirkvou. V roku 1978 v Chembessi bolo priate rozhodnutie: " Cieľom dialógu medzi rímskokatolíckou a pravoslávnou cirkvou je ustanovenie plnoprávneho spoločenstva medzi týmito dvoma tábormi. Koncom palestínskeho židokresťanského obdobia, vidíme, že existuje už niekoľko kresťanských centier. Tieto centrá boli na východe mestá Antiochia a Efez a na západe to bolo a je hlavné sídlo rímskokatolíckej cirkvi Rím. Toto riešenie malo svoje opodstatnenie a to preto, lebo z nich "vyžarovala" akási prirodzená autorita. Začiatkom štvrtého storočia sa stal teda Rím podľa cti hlavným mestom Západnej cirkvi. V rímskom impériu vzniklo päť patriarchátov, ktoré sa ináč nazývali aj PENTARCHIA a boli to: Rímsky, Carihradský, Alexandrijský, Antiochijský a Jeruzalemský patriarchád. Predsedníctvo medzi nimi mal Rímsky patriarcha. Avšak Rím sa snažil ovplivniť svojím snažením to, aby sa nerozhodovalo na základe spoločných výhod, ale mocenským spôsobom a tú moc by mal v rukách Rím. Rímsky patriarchád o sebe vyhlasoval, že je neomylný. Alexander Schnemman uvádza, že v období všeobecných snemov v Ríme sa otvorene hlásalo o teórii moci rímskeho veľkňaza nad celou cirkvou.

Po týchto udalostiach dochádza k rozkolu medzi východom a západom. Západná strana zavrhla tradíciu a začala budovať novú teologickú doktrínu a na základe toho posilňovali mocenské postavenia rímskokatolického hierarchátu. Vlastne to pôvodné mystické snemovanie, ktoré bolo charakteristické pre prvotných kresťanov sa teraz v západnom svete stalo snemovanie "racionálne". Jedným z predstaviteľov tohoto smeru bol Anzeln z Kanterbuy (1033 - 1109 ) tento mysliteľ je známi svojím výrokom: "FIDES QUAERENS INTELLECTUM SOLA RATIONE". V preklade to znamená približne: Viera hľadajúca pohľad len rozumom. Hovorí o tom, že kresťanské učenie nie je na základe Svätého písma, ale určuje sa pomocou logických úvah. Zapojením aristotelizmu do teológie vzniká na západe scholastická metóda, ktorá v rímskokatolíckom prostredí tvorí Tomizmus ako vrcholný prejav racionalizmu v teologickom učení. Predstaviteľom tohoto učenia bol sám zakladateľ Tomáš Akvinský. Vplivom filozofie na západnú vieru sa stalo to, že Biblia ako základ a prameň poznania kresťanov bola potlačená. Tomáš Akvinský bol na svoju dobu veľmi významným mysliteľom, ale podľa môjho názoru svoje diela až veľmi nadhodnocoval nad hodnoty skutočnej viery. V ďalšom období nastali zmeny vo vyhlasovaní kresťanských vieroučných právd. Pápež Pius IX. ôsmeho decembra roku 1854 svojou bullou vyhlásil učenie o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie za dogmu, tak isto aj to, že pápežský stolec je neomylný. Toto vyhlásil na Vatikánskom konsile v roku 1870. Otázkami spojenými s prekonaním rozkolu medzi Východom a Západom sa zaoberel aj Vladimír Solovjev, ktorý napísal dielo O kresťanskej jednote. V ňom píše, že pravoslávny východ nemôže byť premenený na latinstvo, lebo ináč by sa všeobecná cirkev zmenila na latinskú cirkev a to by znamenalo, že kresťanstvo by stratilo zmysel v dejinách ľudstva. Ďalším autorom ktorý sa zaoberal aj touto tématikou bol známy spisovateľ Fjodor Michajlovič Dostojevský. Podľa jeho teórie sa Kristus zachoval v nezmenenej podobe už len v pravoslávnom svete, u slovanov a v ruskom národe. Dostojevský pozeral na európu ako na tú časť sveta, ktorá stratila vieru v Krista a to na základe katolicizmu a preto jej hrozí morálna katastrofa. Dostojevský však videl záchranu opäť v pravoslávnej cirkvi, lebo podľa jeho názoru len pravoslávna cirkev dokáže zachrániť katolíkov. Jeho názor je z môjho pohľadu prehnane jednoznačný a pripadá mi doslova fanatický. Pápež Ján Pavol II. povedal pri návšteve Istambulu v roku 1979, kde sa stretol s patriarchom Dimitrim I. jednu veľmi hlbokú myšlieku, citujem: "Kiež úsvit nového tisícročia môže uzrieť cirkev, ktorá by znovu našla svoju jednotu". Podľa pápeža vzájomná jednota medzi pravoslávnymi a rímokatolíkmi je v zájomnom odpustení chýb. Ďalšie pokroky urobili obe strany tým, že pápež Ján Pavol II v roku 1991 navštívil pravoslávnu katedrálu a v roku 1995 zase carihradský patriarcha navštívil hlavné mesto rímskokatolíckej cirkvi Rím. Podľa pravoslávneho teológa Justína Popoviča, pôvodom zo Srbska by sa kresťania mali dohodnúť a nemali by sa deliť, lebo ich spoločná viera ich spojuje. Ďalší pravoslávny teológ Paul Evdokimov zase tvrdí, že to čo nájdeme v katechizmoch na prelome 19 a 20 storočia môžeme považovať za prejav úpadku cirkvi ako celku. Samozrejme aj na pravoslávnej strane nájdeme množstvo dogmatikov, ktorý sfanatizovane hlásali a hlásajú, že práve ich cirkev je tá pravá a neomylná. Môžeme spomenúť napríklad významného pravoslávneho teológa Sergeja Bulgakova alebo už spomínaného Alexandra Schnemmana. Všetci rozvíjajú svoju teóriu zo Svätého písma a píšu o tom, že vyznávajú jednu svätú a všeobecnú cirkev podľa Niceocarihradského symbolu viery. Týmto by som uzavrel kapitolu rozkolu cirkvi na smery a chcel by som opísať spolunažívanie kresťanov na východnom Slovensku. Avšak musíme sa vrátiť do trošku dávnejšej histórie a povedať si niečo o tom, čo sa odohrávalo na východe v povojnovom období.

Rok 1947 a prvý polrok 1948 bol pre pravoslávnych na východnom Slovensku významný tým, že si začali vytvárať a upevňovať svoju organizačnú štruktúru a začali s výstavbou svojich kultových zariadení. Pozoruhodné je aj to, že najvyšší predstavitelia pravoslávnej cirkvi začali nadväzovať bezprostredné pracovné kontakty s najvyššími slovenskými politickými činiteľmi. Ak už hovoríme o taktike, zdá sa, že bolo rozhodnuté, aby pravoslávna cirkev odteraz nešla proti gréckokatolíkom a rímokatolíkom priamo, otvorene, ale o riešenie tohoto stále aktuálnejšieho problému sa mala snažiť nepriamo, má venovať ešte väčšiu starostlivosť osvetovej činnosti a edičnej činnosti. Takéto slová vyslovili arcipastieri ruskej církvi pri úvahách nad analitickým materiálom, ktorý im aj z východného Slovenska predložil exarcha Jelevferij. Od pravoslávnych sa teraz očakávalo, že budú trpezlivejší a opatrnejší a potom by istejšie pripravili predpoklady na uskutočnenie plánovaného riešenia. Ak chceme mať kompletnejší obraz o udalosti z roku 1947, všimnime si, aké zmeny nastali. Stále viac a stále s väčším podtextovým dôrazom sa upozorňovalo na Vatikán. On bol a je jedným z kanálov, ktorým môže západný smer účinne ovplyvňovať východný svet. Preto sa stal Vatikán terčom číslo jedna. Keď sa na tento fakt pozrieme trochu hlbšie zistíme, že pre pravoslávnu cirkev to znamenalo pokyn už nielen odhaľovať, ale aj bojovať na prvom mieste proti tým Slovanom, ktorí majú síce východné náboženstvo, ale rímsku jurisdikciu, čiže mali začať bojovať proti greckokatolíkom. Nové hodnotenie celkovej situácie sa odrazilo aj na postoji voči církvi rímskokatolíckej ako takej. Pre vývoj otázky, ktorú sledujeme, mali rozhodujúci význam presuny v politických silách, ktoré v bývalom Československu nastali. Skupina, ktorá nastoľované riešenie podporovala, už nemala oponenta. Aj tieto skutočnosti nám bude potrebné vedieť, ak chceme pochopiť podstatu opisovaných historických javov. Už som naznačil, že v centre pozornosti boli štruktúry. A mal som na mysli v dejinách pravoslávia na Slovensku prelomový fakt, a to založenie prvého pravoslávneho biskupstva na Slovensku vôbec. Toto biskupstvo sa označovalo ako Prešovsko-slovenské pravoslávne biskupstvo. O týchto udalostiach môžem uviesť informácie, ktoré môžu súvisieť s problémom ktorému sa tu venujem. V takzvanej prvej alternatíve návštevy arcibiskupa Jelevferija v septembri roku 1946 bola formulácia: "Dňa 10. septembra bude hosťom mesta Prešova, budúceho sídla slovenského pravoslávneho biskupstva". Informácia svedčila o tom, že na zriadenie biskupstva sa myslelo najneskor pri vypracovaní programu cesty, čiže najneskor v polovici roku 1946. Takýto je vonkajší obrys podujatia, ktorý pravoslávna cirkev na Slovensku považuje za historický. Vzhľadom na taktiku, ktorá bola zvolená, nemožno očakávať, že by sa pri zakladaní eparchie objavili dajaké deklarácie o likvidácii gréckokatolíkov. September 1946 bol v tomto smere poučením. Preto historik može hľadať iba všeobecné náznaky, musí dedukovať z kontextu, materiál pozorne interpretovať a vyhodnocovať. Čiže z tohoto textu možeme vidieť, ako sa pravoslávna cirkev po v rokoch 1945 – 1950 rozmohla nielen na východnom ale aj na celom Slovensku. Pre ilustárciu uvediem Slovenské miesta kde boli zriadené pravoslávne cerkvy, čiže kde boli zriadené pravoslávne obce: Becherov, Ladomárová, Ljutina, Medvedzie, Medzilaborce, Prešov, Rebrín, Stakčín, Telepovce, Krivé Uličšie, Lukov nad Topľou. Tieto cirkevné obce boli zriadené na základe systematizovaného pokrytia celého východslovenského územia. Ale pravoslávna cirkev mala aj takzvaný nesystematizovaný plán, to znamená nechcela pokrývať velké plochy územia a nezakladala svoje farnosti tak, aby všetky okolité obce mala pod kontrolou, ale usadila sa do vačších miest odkiaľ mohla ovplyvňovať situáciu aj v okolitých obciach. Boli to miesta ako napríklad: Bratislava, Banská Bystrica, Trenčín a z tých vačších miest možem spomenúť ešte aj Trnavu.

Ale vráťme sa do súčastnosti. Teraz žijú ako greckokatolíci, pravoslávny, tak aj rímokatolíci spolu v Slovenských mestách, bez akého koľvek náznaku akej si nenávisti. Samozrejme, že niektorý greckokatolíci nedokážu odpustiť pravoslávnym, ktorý páchali v minulosti zlo na ich starších príbuzných, alebo dokonca na nich samích. Je to logické, ale je potrebené si to stále pripomínať? Nebolo by lepšie už raz to všetko vymazať z mysle a podať si ruky? Teraz hovorím o tých starších, o tých ktorý zažili potieranie greckokatolíckeho obyvateľstva u nás.

V našom meste nám pred niekoľkými rokmi vyrástla ako Pravoslávna, tak aj Greckokatolícka fakulta na Prešovskej univerzite. Myslím si, že tento krok akosi ustálil situáciu u nás a je tým krokom, ktorý v blízkej budúcnosti ovplivní cirkevné dianie na východnom Slovensku. Veď ten náš východ je „centrom“ cirkevného diania na celom Slovensku. V Prešove máme Bohosloveckú fakultu pre pravoslávnych a gréckokatolíckych poslucháčov a v Košiciach, ktoré sú od Prešova čo by kameňom dohodil je Rímskokatolícka fakulta. A nemožeme zabudnúť ani na neďaleký Spiš. Tam je zase známa Spišská kapitula, kde tak isto študujú mladý bohoslovci. Ktoré iné mesto by sa mohlo popýšiť vzácnou udalosťou a to príchodom Svatého otca Jána Pavla II, ktorý navštívil aj Prešov v roku 1994?

Ešte staroveký Cicero povedal, že taký človek, ktorý nepozná minulosť, nemôže chápať prítomnosť a budúcnosť a navždy zostane dieťaťom. Tieto slová použil ako motto v úvode svojich Dejín prešovskej eparchie (uniatskej, p. n.) nám dobre známy buditeľ rusínsko-ukrajinského ľudu na východnom Slovensku - A. V. Duchnovič. Urobil tak preto, lebo ako buditeľ veľmi dobre vedel, čo znamená, keď človek nepozná dejiny svoje i iných národov, čo znamená pre človeka negramotnosť a nevzdelanosť. Preto napísal aj Pravdivé dejiny Karpatorussov alebo uhorských Rusínov (obidve spomínané práce boli vydané v druhom zväzku jeho diel, Prešov 1967, s. 451-528, 529-567), aby pripomenul tomuto národu, že sa má zaoberať svojimi dejinami v každej oblasti jeho života.

Hoci kresťanstvo a Cirkev jestvujú na území Slovenska viac ako dvanásť storočí, nemáme, najmä pokiaľ ide o pravoslávnu Cirkev, kompletné cirkevné dejiny, ktoré by boli napísané na základe spoľahlivých materiálov - vecných i písomných. Je to dôležité už aj preto, že tieto materiály a svedectvá sa postupne strácajú, z nedbalosti i zámerne, preto treba zachrániť to, čo sa ešte zachrániť dá, aby sme v poznaní samých pravoslávnych a v poznaní ich duchovného dedičstva, ktoré sa rozvíjalo od čias sv. bratov Cyrila a Metoda, neboli ako deti.

Pri návšteve Jeho Svätosti Alexija II., patriarchu moskovského a celého Ruska v Prešove, vtedajší pán prezident Michal Kováč z presvedčenia povedal, že Slovenská pravoslávna Cirkev je skutočnou a legitímnou dedičkou cyrilometodskej tradície a jej ochrankyňou a takou musí byť aj v budúcnosti. Toto prezidentovo svedectvo nás zaväzuje, aby sme v poznávaní našej minulosti, našich dejín, duchovného bohatstva neboli leniví, lebo keď to my neuchránime, neuchráni to nikto iný.

Mnohí sa dnes odvolávajú na sv. Cyrila a Metoda a na ich odkaz, ale v skutočnosti robia čosi celkom iné. Robia to tak preto, že tento odkaz nevedia a niekedy ani nechcú v plnosti prijať. Poctiví historici a jazykovedci napísali o nich priliš mnoho dobrého, preto sa ich veľkosť nedá ani obísť, ani zamlčať. Avšak je veľký rozdiel medzi tým, keď niekto ozaj študuje, skúma a poznáva tento odkaz a ochraňuje ho, rozvíja, a tým, keď to niekto robí z módy, aby sa naoko ukázal ako "ochranca" ich odkazu, ale v skutočnosti má celkom iné zámery. Tento proces prebieha pred našimi očami celkom zreteľne a nemusíme o tom mnoho hovoriť. Každý deň pozorujeme, čo sa deje u nás s azbukou, liturgickými knihami, ktoré sa používajú v chrámoch, a s ostatnými svedectvami o pravoslávnej Cirkvi a kultúre.
Každý, kto chce poznať skutočné pravoslávie, musí predovšetkým siahnuť po liturgickom bohatstve pravoslávnej Cirkvi, lebo je to odkaz Veľkej Kristovej Cirkvi na zemi, veľkej Tradície Cirkvi, ako sa táto Svätým Duchom zjavovala a v praktickom živote počas mnohých storočí realizovala. Ona dala silu prekonať všetky nástrahy, nebezpečenstvá, ťažkosti, protivenstvá, krivdy, nespravodlivosť, násilia, útoky neprajníkov a pod. Trpel za pravdu Kristus, apoštoli, svätí, bratia Cyril a Metod, a s nimi i všetok pravoslávny ľud - tu a aj na celom svete. Ale musím podotknúť, že netrpel len pravoslávny ľud, ale aj rimskokatolický a gréckokatolícky ľud. Čiže v globále všetky kresťanské smery, jednoducho povedané, všetci kresťania. Totiž, každá udalosť má príčiny svojho vzniku, priebeh i dôsledky, každá z týchto vecí má svoje zákonitosti, ktoré treba dôkladne poznať.

Ako správne povedal A. V. Duchnovič, potrebujeme pravdivé dejiny Rusínov-Ukrajincov. Lebo existujú aj nepravdivé dejiny, ktoré píšu alebo nepriatelia Pravoslávneho národa a Cirkvi, alebo rôzni ideológovia z iných cirkevných zoskupení. Napriek tomu, pravdivé dejiny sú len jedny a nesmieme ich skresľovať ani vtedy, keď sa v nich hovorí aj o nepríjemných veciach. Aj Sväté Písmo hovorí o rôznych formách zla a zlých ľuďoch nám na poučenie. Také musia byť aj dejiny. Kto dejiny prikrášľuje alebo hanobí, hovorí nepravdu, klame, meno historika si nezaslúži.

V návaznosti na prijatie Pravoslávnej bohosloveckej fakulty do zvazku univerzity Pavla Jozefa Šavfárika v Košiciach, vznikla v rámci katedry cirkevných dejín samostatná vedecká disciplína „Byzantológia“. Samotná jej existencia pri tejto katedre predznamenáva aj jej hlavný zámer, ktorým je duchovná náplň a odkaz byzantského štátu. V tomto kresťanskom impériu sa po storočia profilovala dogmatická a kanonícka podoba Kristovej Cirkvi. Byzantská misia sv. Cyrila a Metóda osvetlila taktiež počiatky naších národných dejín a tým navždy ovplivnila sposob pohľadu Slovákov na kresťanstvo. K základom všeobecného vzdelania u nás patrí kapitola o diele solúnských bratov na Veľkej Morave, ktorý pochádzali z Východu. Málo známa je v našom kultúrnom prostredí skutočnoť, že onen kreťanský Východ dnes reprezentujú veľké pravoslávne cirkvi. V každom prípade musíme spomenúť grécku cirkev, v čele s konštantinopolským patriarchátskym stolcom a ďalšími historickými patriarchátmy ako sú: alexandrijský, antiochijský a jeruzalemský. Ďalej sú to pravoslávne cirkvi slovanské, ktoré vznikli z byzantskej misijnej činnosti v čele s Ruskou cirkvou. Potom by to bola cirkev Srbská, Bulharská, cirkev Rumunská a tiež novoustanovené cirkvi Poľská, Albánská, Fínská a nesmieme zabudnúť taktiež na cirkev Slovenskú. Celý tento kresťanský Východ nachádzal postupne svoj charakter v rímskom impériu. Jeho východnú a neskor samostatnú časť tvoril byzantský štát. Jeho história je preto tesne spatá taktiež s dejinami pravoslávnej cirkvi. Byzantológia v našom poňatí to sú vlastne dejiny církvi ak už kresťanského rimského impéria, neskor len jeho východnej časti. Zvláštna pozornosť bola venovaná duchovným prúdom a teologickým sporom, ktoré ovplyvnili ako život cirkvi, tak aj celej byzantskej spoločnosti. Výsledky teologických kontraverzií napríklad ikonoboreckých, alebo palamistických dodnes tvoria vlastné osnovy špecifiky pravoslávnej teológie a sú často predmetom liturgických doxologií. Keďže rada témat v dejinách byzantského štátu a cirkvi sú zároveň aj časťami všeobecných cirkevných dejín, byzantológia ich skúma z pohľadu súvislejších historických oblastí. Touto metódou je možné získať časti k utvoreniu celku, to znamená utoviť si obraz celkových dejín Cirkvi.

Ako som už spomenul v dnešnej dobe všetky tri cirkvi, ktoré sú: Pravoslavná, Rímskokatolícka a Gréckokatolícka cirkev spolupracujú medzi sebou a ľudia žijú v akomsi lepšiom zvazku a vychádzajú spolu veľmi dobre. Povedal by som, že tá zlá krv, ktorá rozdeľovala prostých kresťanov je viacmenej s tela cirkvi preč. Je to vidieť na spolupráci napríklad u nás v Solivarskej farnosti medzi rimokatolíkmi a gréckokatolíkmi. V našej farnosti máme tri rimskokatolícke kostoly, ale ani jeden gréckokatolícky a preto vrámci dobrých vzťahov sa dohodli kňazi medzi sebou a umožňujú gréckokatolícke obrady v našich kostoloch. Je možné aj to, že táto symbioza funguje tak dobre, lebo sa dohodli medzi sebou rozumný ľudia, ktorý pochopili, že sme ľudia ktorý veria v toho istého Boha. Moj názor je možno príliš jednoduch, ale myslím že vystihuje podstatu. Pretože či pravoslávny, rimo, alebo grécko katolíci veria v toho istého Boha a tá povodna teória ich učenia je tak isto rovnaká. Čiže čítajú to isté Svaté písmo, Bibliu, Nový zákon či Starý zákon. Veria v toho istého Ježiša Krista. Uctievajú tie isté Božie zákony, čiže Desaťtoro.
V Prešove je vidieť vplyv všetkých cirkvi a to napríklad aj kultovými stavbami, ktorými sú kostoly. Na námestí máme ako rímskokatolícky, gréckokatolícky tak aj pravoslávny chrám. V Prešove je vidieť vplyv všetkých troch zložiek cirkvi. Veď aj obyvateľstvo našeho mesta tvorý asi z 70 percent rimskokatolíci a gréckokatolíci, asi 15 percent pravoslávny, asi 5 percent židovské náboženstvo a ostatnú časť tvoria ateisti. Ale to že niekto je papierove veriaci, to znamená, že ho majú vedeného v niektorej farnosti ako veriacého je skutočne veriaci. Mohlo sa stať, že jeho rodičia boli veriacími a dali ho pokrstiť a on k samotnej viere nemusí mať vzťah.

Ak by sme sa pozreli na myslenú mapu Slovenska, čo sa týka populácie obyvateľstva vzhľadom na veriacich a ich náboženského presvedčenia, zistili by sme, že najviac je na našom územi rimokatolíkov. Z hľadiska rozloženia náboženských smerov by sme zistili, že na západe prevládajú rimokatolíci na strednom Slovensku taktiež, ale na východnom Slovensku sa to podstatne mieša. Začína sa tu citeľne objavovať gréckokatolícka populácia a popri nej taktiež pravoslávna. Ak sa pozrieme ďalej na východ, smerom k hraniciam s Ukrajinou, zisťujeme že silneje vplyv rimokatolíkov a gréckokatolíkov a stúpa počet pravoslávneho obyvateľstva. Ak by ste sa prešli po obciach na východ od Prešova, zistili by ste, že kultové zariadenia ako napríklad kostoly pre rímokatolíkov, ktorý tvoria najvačšiu časť nábožnského smeru u nás vymizli a namiesto nich sa tam budujú pravoslávne cerkvi. Ak by sme sa pozreli na rozloženie veriaceho obyvateľstva na mape Slovenska, zistili by sme to, že ten východ je asi najviac nábožensky založený.

Na záver by som chcel vyjadriť presvedčenie, že cirkev ako celok, to znamená či na západe, alebo na východe z globálneho hľadiska sa dokáže dohodnúť, tak ako to dokázali cirkevný činitelia na východnom Slovensku a budú ťahať za jeden povraz, to znamená, že spoja svoje sily a podporia napríklad osvetu proti drogám , proti násiliu vo svete, aby cirkev apelovala na podporu ľudských práv a slobod, ale aby zároveň prehodnotila svoj postoj napríklad k ľudom ktorý majú problémy so svojou sexuálnou orientáciou. Každý predsa dobře vie, že cirkev odvrhuje gayov a lezbičky. Ale pritom zabúdajú na to, že Kristus povedal: “Miluj blížneho svojho“. Aj nad takýmito otázkami by sa mala cirkev zamyslieť, lebo tieto fakty sa vyskytujú v bežnom živote. Nemože sa tomuto problému vyhýbať, tak ako to bolo možné pred pádom totalitného režimu v Československu. Mala by zaujať reálny postoj nad touto vecou, podľa Božich prikázaní a Božích zákonov. Církev by nemala mať v týchto prípadoch na očiach rúžové okuliare.
Použitá literatúra:
Fedor, Michal, PhDr., CSc.: Z dejín Gréckokatolíckej církvi v Československu 1945 – máj 1950, vydané v roku 1993 v Košiciach
Belejkanič, Imrich, Doc., ThDr., CSc.: Katolícky katechizmus z pohľadu pravoslávnej teológie, vydané v roku 1998 v Prešove
Belejkanič, Imrich, Doc., ThDr., CSc.: Unionizmus jako ekleziologický problém, vydané v roku 1999 v Prešove

Ďalším zdrojom bola oficialna internetová stránka Slovenskej Pravoslávnej cirkvi.

Poznámka: študujem v čechách a moja gramatika už nieje to čo to bolo preto si to skontroluj. Hlavne aj to či je text v poriadku.

Čau JARO

Hodnocení referátu Pravoslávna církev na Východnom Slovensku

Líbila se ti práce?

Podrobnosti

  6. červenec 2008
  3 714×
  3400 slov

Komentáře k referátu Pravoslávna církev na Východnom Slovensku