Zemědělství mírného podnebního pásma

I. Poľnohospodárstvo mierneho podnebného pásma.

Poľnohospodárstvo mierneho podnebného pásma ilustruje konflikt medzi snahou o udržanie ekonomického blahobytu na jednej strane a kvality prírodného prostredia na druhej strane. V poľnohospodárstve mierneho pásma sa používajú niektoré technologicky najpokročilejšie farmárske postupy. Vytvorené potravinové nadbytky majú prostredníctvom obchodu a potravinovej pomoci rozhodujúcu úlohu vo výžive obyvateľstva rozvinutých i rozvojových krajín. Ale tieto isté spôsoby poľnohospodárskej výroby majú škodlivý vplyv na životné prostredie, ktorého dosah si uvedomujeme až v poslednom desaťročí.

Vstupy do poľnohospodárskych systémov mierneho pásma

Vstupy do poľnohospodárstva – faktory produkcie – sa klasifikujú ako pôda, pracovné sily a kapitál. S pôdou súvisia i ďalšie komponenty prírodného prostredia (klíma, vegetácia, reliéf). Mnohé krajiny používajú mapy produkčnej schopnosti pôd, kde je pôda klasifikovaná do jednotlivých tried podľa prírodne daných obmedzení, ktoré vyplývajú pre poľnohospodárstvo. Kvalitu poľnohospodárskej pôdy možno modifikovať len s vynaložením kapitálu a energie na také položky ako organické a anorganické hnojivá, odvodňovanie a zavlažovanie. Vo väčšine krajín klesla v súvislosti s jej záberom na alternatívne spôsoby využívania.
Termín „pracovné sily“ zahŕňa manažérov, vlastníkov a nájomcov poľnohospodárskej pôdy spolu s ich rodinami, najatými pracovníkmi a zmluvnými dodávateľmi služieb. V rokoch 1960 až 1970 sa v EHS znížil počet pracovných síl v poľnohospodárstve o 37%, od roku 1970 do roku 1980 o 29% a medzi rokmi 1980 a 1986 klesol o 16%. Vo väčšine poľnohospodárskych systémov mierneho pásma sa zvyšuje podiel vlastníkov fariem, ktorí majú viac ako jedno zamestnanie – v EÚ má 30% poľnohospodárov zárobkové aktivity aj mimo poľnohospodárstva.
Trendy, týkajúce sa pôdy a práce, úzko súvisia s treťou kategóriou vstupov – kapitálom. Kapitál je v súčasnosti najvýznamnejším faktorom výroby, pretože môže nahradiť tak pôdu ako aj prácu. Pokiaľ ide o pôdu, kapitál možno použiť na „nákup“ ďalších hektárov prostredníctvom vstupov do krmív.
Produiktivitu pôdy možno zvýšiť aj použitím kapitálu na iné vstupy, napríklad umelé hnojivá, genetické materiály vo forme lepších odrôd osív a plemien dobytka a agrochemikálie, ako sú insekticídy, herbicídy a fungicídy.

Stupeň intenzifikácie sa tiež mení v závislosti od konkrétneho poľnohospodárskeho systému, pričom narozvinutejší je pri chove ošípaných, v hydinárstve a v záhradníctve a najmenší v pasienkových systémoch chovu hovädzieho dobytka a oviec, najmä v horských oblastich.
Zatiaľ čo produkcia poľnohospodárstva mierneho podnebného pásma rástla, domáci dopyt po potravinách nebol taký rýchly. To odzrkadľuje nízku úroveň rastu počtu obyvateľstva v najrozvinutejších krajinách, ale aj tendenciu míňať menšiu časť príjmu na potraviny.
V kapitalizme je veľmi pravdepodobné, že zbankrotujú malé farmy a ich pôdu odkúpia zostávajúcie väčšie poľnohospodárske podniky. Postupne sa preto pôda dostáva do vlastníctva menšieho počtu väčších poľnohospodárskych podnikov. Tento porces sa všeobecne opisuje ako koncentrácia v poľnohospodárstve.
Rastúca koncentrácia je očividná v štruktúre poľnohospodárskej produkcie ako aj vo vlastníctve pôdy. Ako rastie veľkosť a špecializácia fariem, tak rastie pomer výstupu kontrolovaného len niekoľkými farmármi. Rozdiely medzi poľnohospodárskymi systémami a regiónmi sa ešte viac zvýrazňujú. Preto neprekvapuje, že pre poľnohospodárstvo mierneho pásma sa v súčasnosti používa termín industrializované poľnohospodárstvo.

Len malá časť poľnohospodárskej produkcie sa dostáva k spotrebiteľovi bez následného spracovania. V poľnohospodárstve mierneho pásma prechádza významná časť poľnohospodárskych produktov najprv cez štátom financované intervenčné výbory alebo výrobcami kontrolované marketingové výbory, ktoré sa snažia udržať umelo vysoké ceny.

V potravinovom reťazci prechádzajú rozhodnutia o marketingu potravín, ku ktorým dospelo v maloobchodnom a výrobnom sektore, späť na jednotlivé farmy – tieto rozhodnutia ovplyvňujú objem, rozmanitosť a metódy prodkucie potravín v poľnohospodárstve mierneho pásma s priamymi dôsledkami na životné prostredie. Nie všetky tieto vplyvy musia byť negatívne.
Jednako, environmentálne škodlivé dôsledky moderného poľnohospodárstva mierneho pásma prevládajú.

Systémy extenzívneho hospodárenia na ornej pôde

Extenzívne pestovanie poľnohospodárskych plodín prevláda najmä v oblastiach na okrajoch kultivačných možností, kde sú komerčné plodiny na okraji svojich ekologických možností pre nedostatok zrážok alebo pre nízke teploty. V posledných desaťročiach sa však zaviedlo rotačné pestovanie plodín, t.j. striedanie obilia, ciroku a krmovín pre hovädzí dobytok a ovce.
So svojou lokalizáciou na polosuchých okrajoch kultivácie sú extenzívne systémy hospodárenia na ornej pôde veľmi zraniteľné klimatickými a ekonomickými fluktuáciami.
Špecializovaná veľkoprodukcia obilia mala tendenciu nahradiť prirodzené trávanté porasty, ktoré sa vyvinuli v polosuchom kontinentálnom podnebí. Farmári sa snažili zvládnuť toto marginálne poľnohospodárske prostredie manipuláciou agroekosystému s využitím rozmanitých techník suchého hospodárstva:

• Čisté obrábanie pôdy, kde sa strnisko na jeseň zorie pomocou radlicového pluhu
• Konvenčné obrábanie pôdy, kde sa na jeseň alebo na jar strnisko zorie pomocou diskového pluhu
• Konzervačné obrábanie pôdy, kde sa strnisko na jar pokosí, aby zostalo na povrchu ako nástielka
• Minimálne obrábanie pôdy, ako bolo opísané vyššie, len s plytkou orbou
• Chemické obrábanie pôdy, podobne ako konzervačné obrábanie, ale s používaním herbicídov proti burine

Cieľom je farmársky riadiť režim pôdnej vlhkosti niekoľkými metódami – medzi zberom úrody a sejbou znížiť rast buriny na minimum, udržať pšeničné strnisko vzpriamené čo najdlhšie, aby sa zvýšila akumulácia snehu a znížila rýchlosť vetrov, udržať slamenú nástielku až do času sejby, aby sa obmedzil vplyv vetra, vyparovanie a odtok vody, udržať nerovný povrch pôdy mimo vegetačného obdobia a po sejbe, aby sa znížila rýchlosť vetra a zachytil sa sneh, vrátiť zvyšky rastlín do pôdy, aby sa udržal kolobeh živín.
Čisté a konvenčné obrábanie pôdy, ktoré nenecháva ochranné strnisko na povrchu poľa po zbere úrody sa ukázalo byť katastrofické pre časti územia Great Plains počas suchého obdobia v 30. rokoch.

Systémy intenzívneho hospodárenia na ornej pôde

Intenzívne hospodárstvo na ornej pôde charakterizuje rotácia plodín a vysoké vstupy, produkujúce vysoké hektárové úrody.
Každoročný cyklus úrody končí odobratím živín v zobranej úrode s cieľom jej predaja.
Intenzívnym pestovaním obilnín vo Veľkej Británii vysoké straty živín vylúhovaním predstavujú veľké environmentálne riziko pre zásobovanie pitnou vodou a pre biotopy zamokrených území a riek.
Dozrel (1987) nám ponúka detailný pohľad na jednu z takýchto oblastí intenzívneho pestovania obilnín na vápenatých nížinách Champagne, jedného z najchudobnejších poľnohospodárskych regiónov Francúzska s malými farmami a pôdou väčšinou zalesnenou alebo ležiacou úhorom. Lesy vyrúbali a pozemky vysušili, farmy splynuli, aby vytvorili veľké podniky a rýchlo sa rozvinula intenzívna produkica obilnín v rotácii plodín. Transformácia bola taká rýchla (20 rokov), že vznikol „jednotný, regionálny vzhľad fariem, málo stromov, veľké obrábané polia, roztrúsené usadlosti“. Hlavné príčiny tejto transformácie prostredníctvom intenzívneho používania hnojív, agrochemikálií a mechanizácie sme už identifikovali – boli to finančné motivačné príplatky, ponúkané systémom podpory Spoločnej poľnohospodárskej politiky (Commom Agricultural Policy). Výsledkom však bola transformovaná krajina – veľké polia, aby na nich mohli pracovať výkonné traktory a moderné obilné kombajny. Živé ploty a lesy ustúpili spolu so svojimi biotopmi flóry a fauny, modernizované poľnohospodárske budovvy ostali vo výrobe, budovy, ktoré sa už aktívne nevyužívali v poľnohospodárstve upadali alebo sa zmenil spôsob ich užívania.
Väčšina poľnohospodárskych metód mierneho pásma je neefektívna v premene energie v tom zmysle, že len malá časť celkových energetických vstupov sa nakoniec konzumuje vo forme potravín. Vo väčšine častí sveta je hlavným záujmom poľnohospodárskych systémov skôr ako ich energetická efektívnosť, ich schopnosť vytvoriť zisk alebo dodávať potraviny pre obyvateľstvo.

Systémy extenzívneho pasienkového poľnohospodárstva

Extenzívne pasienkové poľnohospodárske systémy (rančerstvo) sú lokalizované v oblastiach s ohraničenými možnosťami kultivácie. Prevládajú veľké farmy využívajúce pôvodne prírodné, ale neskôr človekom modifikované pasienky, ktoré využívajú poľnohospodárske metódy s nízkymi vstupmi a výstupmi na produkciu hovädzieho dobytka alebo oviec.
Rančerstvo sa objavilo až v 2. polovici 19. storočia. Hlavným faktorom bol nárast dopytu po hovädzom mäse a vlne v urbanizovaných oblastiach. Štruktúra týchto poľnohospodárskych systémov mala exportnú orientáciu, s dopravnými sieťami a závodmi na spracovanie mäsa zameranými na prístavy, aby slúžili vzdialeným trhom. Pasienky a životné prostredie sa dostali pod rastúci tlak extenzívneho pasienkového hospodárenia. Samotné spásanie mení zloženie rastlinstva, ostáva len málo „prirodzených“ pasienkov. Aj na pasienkoch s menej intenzívnym manažmentom tlak na zvýšenie produkcie fariem viedol k snahe zvýšiť hustotu chovaného dobytka, a tým k nadmernému spásaniu a erózii pôdy vetrom a vodou. Nadmerné spásanie ochudobňuje vegetačný kryt, redukuje návrat organických látok do pôdy, udupáva pôdu a iniciuje premiestňovanie pôdy v svahových oblastiach.
V porovnaní s extenzívnymi a intenzívnymi systémami poľnohospodárstva na ornej pôde spôsobuje extenzívne pasienkové poľnohospodárstvo na životnom prostredí relatívne obmedzené a iba lokálne škody. Táto úvaha naznačuje existenciu spojitého spektra environmentálnych vplyvov – od poľnohospodárskych systémov s relatívne nízkymi až po systémy s vážnymi a škodlivými dôsledkami pre životné prostredie. Extenzívne pasenie dobytka a oviec, s lokálnym nadmerným spásaním, udupávaním pôdy a človekom podmienenou eróziou pôdy, môžeme zaradiť na dolný koniec tohto spektra.

Systém intenzívneho pasienkového poľnohospodárstva

Intenzívne pasienkové poľnohospodárske systémy produkujú mäso, ako aj živočíšne produkty. Vo všeobecnosti, rotačné a dočasné pasienky obsahujú výživnejšie krmoviny – metlicu, timotejku a ďatelinu – s vyššími výnosmi krmiva. Na rotačných a dočasných pasienkoch sa trávny porast periodicky orie a znovu osieva, pričom sa aplikujú dusíkaté hnojivá na podporu rastu. Ak je krmivo príliš bohaté na dusík, dobytku môže hroziť otrava dusičnanmi.
Intenzívne pasienkové poľnohospodárstvo nachádzame najmä v západnej Európe, Severnej Amerike, na Severnom ostrove Nového Zélandu a v niektorých pobrežných častiach južnej Austrálie.
V systéme „voľnej pastvy“ sa dobytok môže pásť podľa vôle na celom pasienku. Avšak v plánovitom spásaní dobytok rotuje z poľa na pole v dennom alebo týždennom cykle, aby sa využil celý potenciál krmiva, ktoré je k dispozícii. Košarovanie (ohradové spásanie) je zdokonalením tejto techniky – polia sú rozdelené na malé oplotené obalsti a dobytok sa na nich postupne intenzívne pasie. Pásové spásanie zavádza ešte intenzívnejší postup. Pri nulovej pastve sa tráva denne kosí a dováža sa z poľa dobytku, ktorý je ustajnený v maštaliach alebo v ohradách. Tento systém minimalizuje straty krmiva, spôsobéné zošliapávaním alebo pošpinením pri metódach pasenia na pasienku, zatiaľ čo dobytok vynakladá málo energie na získanie potravy. Na druhej strane pri tom vznikajú značné straty živín a nefunguje recyklovanie živín cez výkaly zvierat.
Všetky intenzívne pasienkové poľnohospodárske systémy sú do určitej miery podporované štátnou politikou. Tieto systémy zamestnávajú relatívne veľký počet farmárov a najatých robotníkov, ale v ich produkcii vznikajú prebytky tak na domácich ako aj na svetových trhoch.

Poľnohospodárse systémy intenzívneho chovu zvierat

Tento poľnohospodársky systém má niekoľko charakteristických čŕt. Po prvé, zvieratá sú ustajnené v budovách s dôkladne regulovanou teplotou a osvetlením. Zisk z veľkovýroby sa dosahuje prostredníctvom veľkého počtu zvierat, spravovaných každou výrobnou jednotkou.
Po druhé, chov zvierat je intenzívny predovšetkým metódou premeny obilnín na potravinové produkty – na šunku, bravčovinu, vajcia a hydinové mäso. Efektívnosť tejto premeny určuje rentabilitu podniku. Pôda je preto v určitom zmysle vedľajšia, keďže obilniny sa spravidla nakupujú ako produkty iného poľnohospodárskeho systému.
Po tretie, pre intenzívny chov dobytka nie je charakteristický veľký počet malých nezávislých rodinných fariem, ale tento je skôr koncentrovaný do malého počtu veľmi veľkých agropodnikov.
Po štvrté, v porovnaní s inými poľnohospodárskymi systémami je pre intenzívny chov dobytka charakteristická neprítomnosť štátnej regulácie.
Podobne ako u intenzívneho pasienkového poľnohospodárstva, hlavným problémom systémov intenzívneho chovu zvierat je likvidácia zvieracieho odpadu. Keď sú jednotky intenzívnej produkcie rozptýlené medzi inými poľnohospodárskymi systémami, odpad (hnojovica a maštaľný hnoj) môže byť užitočným zdrojom dusíka, fosforu a draslíka, keď sa rozvezie na susedné poľnohospodárske pozemky. Ale keď je veľký počet takýchjto jednotiek koncentrovaný v relatívne malej oblasti, predstavuje uskladňovanie odpadu ohrozenie životného prostredia znečistením spodných a povrchových vôd a toxikovaním pôdy.

II. Strety zájmov na vidieku – prípadová štúdia

V tejto kapitolo sa skúmajú hlavné konkurenčné strety záujmov na vidieku vo Veľkej Británii a ich vplyv na životné prostredie.
Bola zavedená séria finančných stimulov zostavená tak, aby zebezpečila postupné zvyšovanie „účinnosti“ fariem zlepšením ich infraštruktúry. Z dôvodu ochrany farmárov počas realizácie štrukturálnych zmien – ako sú meliorácie, zlučovanie polí a fariem a stavba nových alebo renovácia starších buodv – mali byť ceny dotované tak, aby zabezpečovali pre farmárov dostatočný zisk.
Lenže v priebehu 50. a 60. rokov vzrástla závislosť od dotácií cien natoľko, že v roku 1972, keď sa Veľká Británia prišlenila k Európskemu hospodárskemu spoločenstvu sa toto plánované krátkodobé opatrenie zmenilo tak, že tvorilo zdrvujúci podiel na dotovaných platbách do poľnohospodárstva.
V tejto fáze expanzie treba mať na zreteli, že záujmy poľnohospodárstva nemali len pasívny prospech z politických cieľov, ktoré náhodou vyhovovali vláde.
Keď sa poľnohospodárstvo Veľkej Británie stalo súčasťou Spoločnej poľnhospodráskej politiky Európskeho spoločenstva (Common Agricultural Policy, CAP) štruktúra subvencií do poľnohospodárstva sa zmenila len málo. Ceny komidít sa odvtedy každoročne určovali v Bruseli, dotácie na výrobky farmárov boli rôzne. To stále viac viedlo farmárov na cestu pestovania monokultúr, keďže mali tendenciu zameriavať sa na najvýhodnejšie produkty. Štrukturálne dotácie určovali Európske smernice alebo politické rozhodnutia zúčastnených krajín, z nich najdôležitejšie pokrývali modernizáciu fariem, skošie odchody do dôchodku a sociálno-ekonomické poradenstvo.
Na konci 70. rokov bola CAP podrobená na troch základných frontoch širokej a všeobecnej kritike. Po prvé, bola neuveritľne nákladná a na vrchole svojho rozmachu náklady predstavovali viac ako 75% z celkového rozpočtu Európskeho spoločenstva. Dotácie farmárom vo Veľkej Británie predstavovali v 80. rokoch viac ako 1 100 miliónov libier, pričom dotácie cien predstavovali v priemere 30% zisku farmárov.
Po druhé, produkovali sa veľké nadbytky potravín, v európskom žargóne sa udomácnili také výrazy ako „hory“ masla, hovädzieho mäsa, obilnín, „jazerá“ vína ap.
Po tretie, kritické hlasy sa zameriavali na to, že všetka táto neobyčajne nákladná nadprodukcia má katastrofálny vplyv na životné prostredie.

Vplyvy poľnohospodárstva na životné prostredie

Medzivojnová depresia v poľnohospodárstve viedla k značnému spustnutiu vidieka. Štrukturálne dotácie, ktoré boli farmárom ponúknuté, stimulovali likvidáciu takých významných znakov v krajine, ako sú živé ploty a bažiny.
Dotácie, ktoré boli určené na modernizíciu fariem a štrukturálne zmeny, umožnili farmárom nárokovať si 50% nákladov na odvodňovanie a orbu. Výsledkom bolo, že veľké plochy pôvodne trávnatých porastov a menšie plochy lesných porastov, bažín a vresovísk boli prispôsobené intenzívnej výrobe obilnín.
Spolu so zväčšením rozmerov a počtu budov sa výrazne zmenil aj spôsob ich výstavby. Budovy predstavujú najväčší podiel nehnuteľného kapitálu farmy a je teda rozumné, ak sú čo najlacnejšie. To viedlo k ich štandardizácii a masovej produkcii s dvoma významnými dôsledkami. Po prvé, budovy na vidieku sú väčšie a majú uniformnejší vzhľad a po druhé, pri ich výstavbe sa menej využíva domáci materiál a tradičný miestny štýl architektúry a menej zapadajú do celkového charakteru tunajšej krajiny.
Väčšina vplyvov na životné prostredie sa skoncentrovala na juhu a východe Anglicka, hoci v menšej miere sa objavovali aj inde. Predstavovali radikálnu zmenu vo vizuálnej kvalite krajiny, výrazné zníženie plochy a rozmanitosti pôvodného prírodného prostredia divo žijúcich zvierat a stálu hrozbu chemického znečistenia potravín a vody. S ohľadom na tieto nepriaznivé vplyvy na životné prostredie je smutné, že poľnohospodárska politika nedosiahla aspoň ekonomický úspech.

Systém dotácií nespôsobil problémy iba v žívotnom prostredí vidieka, ale aj výrazné problémy v jeho samotnej ekonomike.
Na to, aby mali farmári zaručený vhodný zisk, bol pre nich vybudovaný systém nepriamych dotácií prostredníctvom garantovaných cien. Vo všeobecnosti sú tieto ceny stanovené tak, aby umožnňovali málo rentabilným farmárom ostať vo svojej profesii, ale vždy to znamená, že tí farmári, ktorí nepatria k mulo rentabilným, sú schopní zabezpečiť si dosť podstatné zisky.
Kapitál bol relatívne omnoho lacnejší než práca a výsledkom bolo rozsiahle redukovanie pracovných príležitostí a náhrada práce kapitálom všade tam, kde to bolo možné.
Úbytok pracovných síl sa spätne odrazil na spoločenstve vidieka ako celku. Svojho času zohrávalo poľnohospodárstvo vo vidieckej ekonomike úlohu hlavného zamestnávateľa a pre mnohé vidiecke komunioty bolo poľnohospodárstvo hlavným zdrojom zabezpečenia životobytia. Keďže došlo k úpadku poľnhospodárskych pracovních síl, bol v mnohých oblastiach zaznamenaný odliv z poľnohospodárstva a následný rozpad miestnych komunít.
Vidiecka eknomika riadne pocítila obrovské kapitálové investície do poľnohospodárstva a značnú stratu proacovných miest – dôsledky politiky dotácií do poľnohospodárstva.
Z hľadiska distribúcie mala politika dotácií do poľnohospodárstva často nežiadúci vplyv. Obrovské finančné dotácie investované do poľnohospodárstva môžu niektorým farmárom zabezpečiť slušný zisk, ale pre ďalších pracovníkov na vidieku z ekonomického hľadiska neznamenajú nič. To vytvára umelé rozdiely v príjmoch na vidieku.

Fakt, že záujmy poľnohospodárstva prevládali nad ochranou v konkurenčných požiadavkách na využitie územia na vidieku, bol spôsobený tlakom na zvýšenie výroby potravín, podporovaným silnou a jednotnou poľnohospodárskou lobby.
Zámery ochrany vidieka boli ďalej oslabené v 70, rokoch revolúciou „alternantívneho spôsobu života“, ktorá splodila globálnejšie envirnmentálne skupiny, ako sú Priatelia Zeme a Greenpeace a v 80. rokoch „zelenou revolúciou“. Je iróniou, že nárast environmentalizmu, ktorý priniesli so sebou tieto hnutia, len málo urobil pre zlepšenie ochrany vidieka, jednoducho preto, že len veľmi málo politikov videlo jasnú súvislosť medzi ochranou ozónovej vrstvy a znížtením skleníkového efektu na jednej strane a udržaním diverzifikovaných vidieckych ekosystémov na strane druhej.
Až do 70. a 80. rokov sa poskytovalo len o málo viac ochrany než zabezpečoval Zákon o mestskom a vidieckom plánovaní z roku 1947, prišom spod kompetencie týchto ustanovení bolo automaticky vyčlenené poľnohospodárstvo a lesné hospodárstvo. Okrem toho vznikali politické konflikty medzi Ministerstvom pre životné prostredie a záujmami Ministertva poľnohospodárstva, rybárstva a potravinárstva, ktoré často vyvíjali tlak opačným smerom. V porovnaní s tým sa vedecky orientovanému ochranárstvu darilo lepšie, zabezpečilo si väčšie právomoci, zvlášť v ustanoveniach o národných prírodných rezerváciách, na základe ktorých bola vedecká komunita často schopná vzdorovať aj úsiliu o intenzifikáciu poľnohsopodárstva.

Nárast turistiky a rekreácie

V povojnových rokoch sa presadzovali vo vidieckej turistike a rekreácii dve základné politické línie. Po prvé, sociálna politika, ktorá sa usilovala o zvýšenie možností rekreačného využitia vidieka širokou verejnosťou. Po druhé, politika využitia zeme, ktorá sa zamerala na formálnejšie mechanizmy, týkajúce sa zabezpečenia prístupu verejnosti na súkromnú pôdu.
Až do prijatia Zákona o národných parkoch a prístupe ku krajine v r. 1949 existovali aktívnetlaky na vládku, ktoré žiadali presnejšie definovať sieť verejných chodníkov v Anglicku a Walse, ako aj povoliť širší prístup k verejným pozemkom, zvlášť v horských oblastiach.
V 60. rokoch horlila labouristická vláda za umožnenie širšieho prístupu verejnosti k atraktívnym lokalitám a prijatím Zákona o vidieku z r. 1968 podporila vybudovanie rôznych zariadení na rekreáciu v spolupráci s orgánmi miestnej správy. Boli založené verejné parky, miesta pre pikniky a miesta pre karavany, ktoré mali podporiť rastúcu popularitu vidieckej rekreácie, hoci miestna správa zaviedla tieto opatrenia v úplne inom duchu ako sa pôvodne predpokladalo.
Boli vytvorené ďalšie oblasti, na ktoré sa začali vťahovať opatrenia poskytujúce istý stupeň ochrany pred poľnohospodárskym rozvojom. S uvedenými opatreniami a ich dôsledkami však boli od roku 1970 určité problémy.

Rozvoj produkcie a ťažby dreva

Rozvoj produkcie a ťažby dreva vo Veľkej Británii má mnoho spoločných čŕt s poľnohsopodárstvom. Podobne ako expanzia v poľnohospodárstve i táto mala škodlivé vplyvy na životné prostrednie.

Zadržiavanie vody v krajine

Najnápadnejším prejavom zadržiavania vody sú veľké zberné nádrže na reguláciu tokov riek, vytvorené zaplavením veľkej plochy poľnohospodárskej krajiny a vidieckych usadlostí, resp. celých obcí. Často to ničí aj miestne hospodárstvo, pretože údolia patria nielen medzi najproduktívnejšie poľnohospodárske oblasti, ale koncetruje sa v nich aj osídlenie a komunikačné a dopravné línie.
Výhody vodných nádrží spočívajú predovšetkým v možnostiach rekreácie, ktoré ponúkajú.

Ťažba nerastov na vidieku

Z miestneho hľadiska mali v povojnovom období na určité vidiecke lokality špecifické nerastné suroviny veľmi významný vplyv. V povojnových časoch je to zrejme rastúca ťažba stavebných materiálov, ktorá v najväčšej miere ovplyvnila životné prostredie. Rozšírila sa ťažba piesku a štrku pre stavebný priemysel, mnohé takéto prevádzky vo Veľkej Británii možno vidieť na dolných tokoch riek. Zničenie životného prostredia v týchto oblastiach zostáva významným problémom súčasného vidieka.
Postup vplyvov na životné prostredie môže byť značný – úplná zmena poľnohospodárskej pôdy. Dopyt po nerastných surovinách bude určite narastať a ak nebudú prijaté alternatívne prístupy k ich ťažbe a použitiu (najmä nerastných surovín pre stavebníctvo), potom budú postihnuté aj doteraz nedotknuté oblasti.

Vojenské výcvikové prietory a štátne potreby

Využívanie oblastí Ministerstvom obrany môže spôsobiť veľké archeologické škody a zabraňuje aj možnosti iných produktívnych spôsobov využitia krajiny.
Okrem vojenských cvičení existujú aj iné zásahy do krajiny spojené s obranou. Najznámejší je príklad systému včasného varovania Fylingdales v Národnom parku North York Moors, ktorý pozostáva z troch obrovských „golfových loptičiek“ umiestnených na vrchole otvorenej krajiny slatín.

Nový ochranársky prístup na vidieku

Škody, ktoré spôsobila na vidieku do konca 70. rokov neobmedzená expanzia poľnohospodárstva sa stali neudžateľnými.
V r. 1981 bol schválený Zákon o pôvodnej prírode a vidieckej krajine, ktorý vyžaduje, aby farmári oznamovali miestnym úradom svoje zámery v súvislosti s poľnohospodárskou činnosťou, ktorá by mohla spôsobovať škody. V prípade námietok sa môôže miestny úrad s farmárom zmluvne dohodnúť, že upustí od takýchto zámerov, avšak farmár má nárok na odškodné. Vidiecka komisia v r. 1985 navrhla namiesto odstupného niekoľko platieb, určených na koštruktívne spravovanie poľnohospodárskej pôdy, citlivé vzhľadom na životné prostredie. Tento prípad bol známy pod názvom „Systém na ochranu pasienkov v močaristých oblastniach“. To boli počiatky vývoja environmentálne citlivých oblastí, ktoré možno nájsť po celej Európe. V legislatíve Veľkej Británie boli formálne zakotvené v Zákone o poľnohospodárstve v r. 1986
Ochranárskym cieľom vo všeobecnosti pomohli rôzne politické opatrenia , zavedené v 80. rokoch a určené na zamedzenie nadvýroby potravín.

Riešenie nadprodukcie potravín

Dá sa predpokladať, že ak väčšinu škodlivých vplyvov na poľnohospodárstvo možno pripísať na vrub expanzie poľnohospodárstva, potom obmedzenie expanzie bude mať za následok zlepšenie kvality životného prostredia. Do určitej miery to tak bolo.
Európska komisia a väčšina ekonómov súhlasí s tým, že vysoké ceny poľnohospodárskych komidít vedú farmárov k vyššej produkcii a majú vplyv na životné prostredie – potom by teda dlhodobé riešenie problému nadprodukcie potravín spočívalo v znížení týchto cien. Z politických dôvodvo a kvôli dlhodobej stabilite poľnohospodárskeho priemyslu k tomu nedošlo. Preto môžeme iba špekulovať o pravdepodobných ekonomických vplyvoch a dôsledkoch zníženia cien na životné prostredie.
V r. 1984 sa vo Veľkej Británii zaviedli kvóty na výrobu mlieka- bol stanovený limit na množstvo mlieka, ktoré môžete farmár bez penalizácie vyprodukovať. Z pohľadu životného prostredia je vplyv kvót neurčitý, avšak nebude rozsiahly. Na jednej strane môže viesť k zníženiu vstupov aj výstupv poľnohospodárskej činnosti s výsledkom, že sa pôda začne obrábať s nižšou intenzitou. Na druhej strane mohlo by to u niektorých farmárov viesť kl upusteniu chovu dojníc a k prechodu na intenzívne obilninárstvo.
Druhým prostriedkom zníženi a produkcie je zavedenie regulovateľných daní na produkciu určitého druhu, ktoré sa nazývajú odvody za spoločnú zodpovednosť. Vplyv na životné prostredie a ekonomiku budú pravdepodobne podobné, aj keď trochu menšie, ako vplyv zníženia cien.
Dve ďalšie opatrenia – extenzifikácia a „vyčlenenie z poľnohospodárskej výroby“ majú na životné prostredie ako aj na ekonomiku vidieka pravdepodobne väčší vplyv.
Extenzifikácia je široký pojem pre zníženie intenzity poľnohospodárskej výroby, najmä prostredníctvom redukcie vstupov. Možno ju realizovať rôznymi formami.
V kontexte extenzifikácie sa dostáva k slovu hnutie za organické (ekologické) pestovanie plodín, čo je súčasť všeobecnej, ale podstatnej zmeny v postojoch verejnosti k spotrebe potravín a k životnému prostrediu.
Extenzifikácia by pravdepodobne predstavovala pre krajinu čistý environmentálny prínos. Hlavné prínosy by spočívali v obnovení ekologickej pestrosti vidieckej krajiny.
Vyčlenenie z poľnohospodárskej výroby je riešenie nadprodukcie, ktoré je spojené s vyňatím pôdy z poľnohospodárskej činnosti.
Dopad metódy vyčlenenia pôdy z produkcie na ekonomiku vidieka je nepatrný, lebo nevytvára nové pracovné miesta a len trochu ovplyvňuje zisk farmára.


Prosperita vidieka

Typická črta posledného desaťročia v politike bol nedostatok politického záujmu o rozvoj vidieka. V niektorých častiach sa od skončenia vojny mnohí obyvatelia presťahovali (boli nútení) do miest. Pre ľudí, ktorí aj pracujú na videku sú mzdy stále nižšie a príležitosti na prácu je stále menej.
Na základe toho je tu politická výzva do posledných rokov, aby sme sa v čase nadbytku potavín snažili doviesť využitie územia na vidieku k väčšej harmónii so životným prostredím, aby vidiek neskončil ako miesto súkromného bohatsva a verejného nedostatku.

Hodnocení referátu Zemědělství mírného podnebního pásma

Líbila se ti práce?

Podrobnosti

  5. únor 2008
  2 998×
  3766 slov

Komentáře k referátu Zemědělství mírného podnebního pásma