V období transformácie poľnohospodárstva v SR a ČR vznikajú nové možnosti a nové prekážky na prechod na menej škodlivé spôsoby využívania pôdy vzhľadom na životné prostredie a uplatňovanie trvalo udržateľných metód. Diskutujte.
Zmena spoločensko – ekonomickej orientácie po roku 1989 a jej transformácia po zavedení trhového hospodárstva, privatizácia, otvorenie ekonomiky svetu a mnohé iné vplyvy sa odrazili aj na slovenskom a českom poľnohospodárstve a krajine.
Pri zameraní sa na možnosti, trendy a nové doteraz nepoznané prekážky súčasného vývoja v slovenskom poľnohospodárstve je potrebné sa najprv poohliadnuť za minulosťou socialistického poľnohospodárstva.
Okrem iných faktorov na vzhľad poľnohospodárskej krajiny majú vplyv zmeny poľnohospodárskych postupov, forma vlastníctva poľnohospodárskej pôdy a poľnohospodárska politika štátu. Do prevzatia moci komunistickou stranou bola prevažná časť poľnohospodárskej pôdy v súkromnom vlastníctve i držbe. K zmenám vlastníctva pôdy vo veľkej miere prispela prvá pozemková reforma v období rokov 1918 – 1938 pri ktorej bola prerozdelená skonfiškovaná pôda veľkostatkárov a šľachticov do rúk nových vlastníkov a následne druhá pozemková reforma a prerozdelenie pôdy skonfiškovanej po II. svetovej vojne Nemcom a Maďarom v období rokov 1945-1948. Rozdrobenosť pozemkovej držby určovala svojou pestrou mozaikou charakter poľnohospodárskej krajiny.
Nová politická orientácia a postupy po roku 1948 boli začiatkom pretvárania krajiny tak, aby vyhovovala kolektívnemu veľkovýrobnému spôsobu hospodárenia podľa vzoru Sovietskeho zväzu. V prvom období kolektivizácie v 50. výmera novozakladaných jednotných roľníckych družstiev nepresahovala 200 – 300 ha, rozptýlená zeleň v krajine a drobné enklávy poľnohospodárskej pôdy neboli likvidované. V 60. rokoch dochádzalo k výraznému úbytku rozptýlenej zelene, medzí a terénnych nerovností pri zlučovaní malých JRD do väčších jednotiek a pri sceľovaní polí do väčších celkov až o rozlohe 50 ha, čo malo za následok zvýšenie erózie pôdy, stratu stabilizačných prvkov krajiny a úbytok biotopov a biokoridorov v krajine. V ďalšej etape kooperácie, kolektivizácie a špecializácie v poľnohospodárstve od 70. rokov minulého storočia sa ešte väčšmi zvýšila priemerná výmera poľnohospodárskej pôdy pripadajúca na jeden poľnohospodársky podnik, a zároveň klesala šetrnosť týchto poľnohospodárskych podnikov pri ich hospodárení voči životnému prostrediu. Priemerná výmera socialistických poľnohospodárskych podnikov je uvedená v nasledovnej tabuľke.
Rok Poľnohospodárske družstvá Štátne majetky
Výmera v ha Počet Výmera v ha Počet
1950 310 3090 3200 190
1960 400 9500 3300 450
1970 650 6200 4300 330
1980 2500 1700 7000 200
1990 2250 2100 7000 200
Zdroj: Bartoš, Těšitel, 1993
Rozsah zmien v štruktúre krajiny, ku ktorým došlo vplyvom socialistického poľnohospodárstva je v ostrom kontraste s predchádzajúcim obdobím. Typickým znakom socialistického poľnohospodárstva je homogenizácia krajiny a odstránenie jej mikroštruktúry. Pôvodná mozaika ornej pôdy, lúk a pasienkov, mokradí, medzí a remízok, poľných ciest sa pretvorila na homogénne plochy ornej pôdy, prípadne lúk. V dôsledku toho poklesla prístupnosť krajiny pre biotu i pre človeka.
V období socializmu násilná kolektivizácia zničila vzťah roľníka k pôde, čo malo za následok oveľa menšie ohľady družstevníkov k životnému prostrediu. Koncentráciou výroby sa posilňoval nekompromisný centralizmus v riadení poľnohospodárskej výroby, čo sa negatívne odrazilo aj na necitlivom prístupe k miestnym podmienkam a odlišnostiam životného prostredia. Centralizmom sa rozhodovanie stále vzdiaľovalo od vlastnej výroby, negatívne sa prejavila aj špecializácia a plošné centrálne rozhodnutia aj za cenu veľkých nákladov a škôd na životnom prostredí. Degradácia poľnohospodárskej pôdy bola spôsobená aj snahou dosiahnuť sebestačnosť vo výrobe potravín, hospodárskym súťažením so západom a snahou o export do iných socialistických krajín. Osobitné negatívne pôsobenie mala organizovaná sociálna deštrukcia spoločenskej kultúry vidieka a jeho „industrializácia“.
Po roku 1989 nastali i v poľnohospodárstve rozsiahle zmeny, ktoré priniesli so sebou aj nové možnosti ale i nové riziká pri ich uplatňovaní. Na jednej strane sa odkrývajú možnosti nápravy alebo zmiernenia škôd z minulosti, naopak prinášajú so sebou nové problémy. Ide tu najme o rozpory medzi ekonomickými záujmami v snahe využiť potenciál prírodného prostredia alebo územia na strane jednej a ochranou životného prostredia a snahou o trvalo udržateľný spôsob hospodárenia na strane druhej.
Z hľadiska budúcnosti je jedným z cieľov environmentálnej politiky v oblasti poľnohospodárstva dosiahnutie trvalo udržateľného rozvoja poľnohospodárstva, pod čím by sa dalo voľne rozumieť dosiahnutie rozvoja uspokojujúceho potreby súčasnosti bez ohrozenia schopnosti budúcich generácií uspokojovať ich vlastné potreby (podľa Brundlandovej, 1987, Naša spoločná budúcnosť).
Medzi nové možnosti možno počítať rozsiahlu privatizáciu v poľnohospodárstve a reštitúcie pôdy. Na prinavrátenej pôde však skutočne hospodári iba malá časť vlastníkov. Zistiť jednoznačné príčiny tejto skutočnosti nie je jednoduché, no možno uviesť, že medzi ne patrí strata vzťahu k pôde, industrializácia vidieka, malá výmera vlastnenej pôdy, klesajúce výkupné ceny poľnohospodárskych produktov, útlm poľnohospodárskej výroby v neekonomických výrobných podmienkach a mnohé iné.
Nové možnosti v prostredí trhovej ekonomiky, na rozdiel od direktívneho centralizmu, prináša slobodné pestovanie plodín podľa potrieb trhu a plodín, ktoré sú pre dané prostredie najvhodnejšie, čo je výhodné jednak z hľadiska znižovania vstupov a prídavnej energie do poľnohospodárstva, ako aj z pohľadu pestovania plodín vo vhodných prírodných pomeroch. Diferenciácia poľnohospodárskeho využitia krajiny z hľadiska prírodných pomerov vedie k zvýšeniu rozmanitosti krajiny a k zvýšeniu jej stability. V nových spoločenských pomeroch sa začínajú vytvárať i predpoklady pre alternatívne ekologické poľnohospodárstvo. Podpora agroturistiky a programov rozvoja vidieka umožňuje ďalší príjem pre roľníkov, čím je možné prinavrátiť sa k tradičným často menej ziskovým farmárskym spôsobom hospodárenia v poľnohospodárstve.
Transformačný proces priniesol okrem nových možností so sebou i iné zmeny. Pokles výkupných cien, útlmové programy, postupné znižovanie dotácií, druhotná platobná neschopnosť a iné faktory zapríčinili zánik niektorých poľnohospodárskych podnikov a zníženie priemerných obhospodarovaných výmer poľnohospodárskej pôdy. Stúpla výmera zaburinených a ladom ležiacich plôch i plôch s postupnou prírodnou sukcesiou, čo síce na jednej strane prispieva k biodiverzite, no na strane druhej môže byť i negatívnym prínosom pre krajinu, napr. v podhorských oblastiach postupné rozširovanie lesa samonáletom znižuje fytocenotickú rozmanitosť. Zníženie koncentrácie hospodárskych zvierat je tiež pozitívnym prvkom z hľadiska ozdravenia životného prostredia v hospodárskych dvoroch a ich okolí. Nárast cien poľnohospodárskych chemikálií má tiež pozitívny dopad na životné prostredie, nakoľko zapríčinil zníženie ich dávok na nevyhnutné minimum.
Nové riziká však prináša snaha poľnohospodárov v klimaticky priaznivých a veľmi úrodných polohách o maximálne využitie pôdy, vrátane udržania ornej pôdy v predtým zatrávnených nivách tokov (napr. mokradiach, ako ekologicky významných krajinných prvkoch). Dominantným znakom nových problémov je uprednostňovanie krátkodobých ekonomických výnosov a využitia zdrojov a územia. Privatizácia a reštitúcie pôdy tiež nie vždy priniesli obnovenie vzťahu k pôde, ale často len vidinu rýchleho zdroja zisku.
Načrtnuté nové možnosti v slovenskom i českom poľnohospodárstve prinášajú so sebou pozitívny vplyv smerom k ochrane životného prostredia. Ich sprievodným javom sú však doteraz nepoznané riziká s ktorými sa budú musieť ešte kompetentní pracovníci rezortných orgánov ako aj celá spoločnosť vysporiadať. Budúcnosť slovenského i českého poľnohospodárstva si bude vyžadovať popri ekonomickej aktivite i lokálnu iniciatívu, efektívnu organizačnú, finančnú i právnu podporu ústredných orgánov.
8. srpen 2008
3 112×
1074 slov
