Antarktida, Arktida

Arktidu tvorí Severný ľadový oceán, ktorý je po väčšinu roka zamrznutý, alebo pokrytý plávajúcimi ľadovými kryhami.
Dlho sa predpokladalo, že na severnom póle môže byť more bez súvislého ľadu, ale od roku 1827, keď sa britský námorný dôstojník William Edward Parry pokúsil dosiahnuť pól na člnoch ťahaných po ľade už nik nepochyboval, že oblasť severného pólu je pokrytá večným ľadom. Komu sa podarí dosiahnuť ho na lyžiach a saniach ako prvému? Víťazom nevypísaných pretekov sa pravdepodobne stal Američan Robert Peary. Oznámil, že pól dosiahol roku 1909 spolu s černošským sprievodcom Matthewom Hensonom a štyrmi Eskimákmi. Peary bol pôvodne banský inžinier v službách vojnového námorníctva. Roku 1884 ho vyslali do strednej Ameriky, aby sa zapojil do projektovania kanála v Nikarague. Lenže väčšmi než horúčavy subtrópov lákal Pearyho chlad polárnych krajov. Už ako chlapca ho zaujali dobrodružstvá prvého amerického polárneho hrdinu Elishu Kent Kaneda. Po návrate do Spojených štátov sa oddal prieskumu polárnych oblastí. Roku 1886 sa vydal na prvú výpravu , ktorá smerovala do Grónska. Američan Frederich Cook sa proti Pearyho vyhláseniu o objavení severného pólu s pobúrením ohradil a tvrdil, že pól dosiahol už rok pred Pearym. Prvým človekom, ktorý sa dostal na severný pól preukázateľne po „pevnine“ bol roku 1968 Američan Ralph Plaisted na snežnom skútri.
Len čo Peary oznámil, že dosiahol severný pól, rozbehla sa súťaž o dobytie južného pólu. Výskumné výpravy v 16. Storočí skúmali iba okrajové časti Antarktídy a hlbšie do jej vnútrozemia prenikali až na začiatku 20. Storočia. Výpravy organizovala najmä Austrália Francúzsko, Japonsko, Nemecko, Nórsko, Švédsko a Veľká Británia. Lode so spevneným trupom doviezli polárnikov do základného tábora, odkiaľ vyrážali na prieskumné výpravy. Medzi takýchto bádateľov patril aj Robert Falcon Scott, ktorý podnikol v rokoch 1901 – 1912 dve antarktické výpravy. Víťazom pretekov o južný pól sa však stal nórsky bádateľ Roald Amundsen. Nórsku vlajku vztýčil na južnom póle 14. Decembra 1911, o jediný mesiac skôr, než britská výprava Roberta Scotta : V októbri 1911 kapitán Scott a jeho štyria spoločníci Lawrence Oates, Edward Wilson, Edgar Evans a Henry Bowes opustili základný tábor. Ich cieľom bol južný pól. 17. januára 1912 pól naozaj dosiahli. Našli tam však už stopy po Amundsenovej výprave a uvedomili si, že prehrali... Rozčarovaní, hladní a zužovaný skorbutom sa vydali na dlhú cestu späť. Edgar Evans zomrel. Potom ochorel Oates. Vedel, že ostatných zdržiava, a preto jednej noci vyšiel zo stanu so slovami „Idem iba na chvíľu von...“ a vydal sa do pustatiny v ústrety smrti. Nedlho po ňom zahynuli aj ostatní členovia výpravy. Ich zmrznuté telá, fotografie a zápisky našla po ôsmich mesiacoch záchranná výprava, ktorá sa vybrala pátrať po nezvestných bádateľoch. Žiaľ, jej pomoc prišla už neskoro... Dnes v práci týchto bádateľov pokračuje okolo 30 výskumných staníc. Vedci tu študujú geologickú stavbu, podnebie a živočíšstvo Antarktídy. Aby človek mohol prežiť v polárnych krajoch, musí byť schopný uchovať si teplo. Prví objavitelia nosili hrubé svetre a kožušinové čiapky. Ich nasledovníci sa poučili OD Eskimákov a prevzali OD nich obuv z tulenej kože, dlhé bundy s kapucňou a kožené alebo drevené okuliare chrániace oči pred prudkou žiarou slnka odrážajúceho sa OD snehu. V posledných 50 rokoch sa polárnicke oblečenie vďaka vývoju umelých vlákien zmenilo – je menšie a zároveň teplejšie.
V Arktíde sú priemerné januárové teploty okolo –30°C. Jej meno je odvodené z gréckeho názvu súhvezdia Veľkého voza – Arktos, pod ktorým oblasť leží. Má rozlohu 26,5 milióna km2, z toho 18,5milióna km2 pokrýva more a zhruba 7,9 milióna km2 sú ostrovy a pevnina. Podnebie arktídy je studené, drsné. Priemerná ročná teplota klesá pod –10°C. Extrémne zimné teploty boli namerané na Sibíri (Ojmiakon –71°C), v Kanade (Fort Good Hope –78,2°C) a v Grónsku (-62°C). Zima tu trvá 7-8 mesiacov. V lete pod vplyvom oteplujúceho sa mora a jeho prúdov vystupuje teplota na krátky čas na +1 - +3°C. Severný ľadový oceán je okolo severného pólu trvale zamrznutý. Má rozlohu 14 miliónov km2 a je až 3000m hlboký. Jeho južnejšie okraje sú počas krátkeho leta plné ľadových krýh a ľadovej triešte. Vietor a morské prúdy ženú kryhy na juh, kde sa roztopia až v 60° zemepisnej šírky. Vodné zrážky sú tu vo forme snehu, ktorý sa aj v lete mení na ľad. Grónsko a arktické súostrovie Kanady z veľkej časti pokrýva ľadovec. Na nezaľadnených častiach pevniny je na večne zamrznutej pôde tundra, ktorá prechádza do subarktickej tajgy. Osídlenie Arktídy je veľmi riedke, človek trvale obýva len okrajové oblasti. Pôvodní obyvatelia Arktídy sú po stáročia Eskymáci, ktorí sami seba názývajú Inuiti. Žijú tu dodnes, spolu s podobnými skupinami národov, ako sú Laponci (Saamovia), Samojedi, Jakuti, Nanajci a Čukčovia. Živia sa lovom zveri, chovom sobov a ťažbou nerastov. Najsevernejším trvalým sídlom je Alert, ktorý leží na Ellesmerovom ostrove na 82°30’ severnej zemepisnej šírky. Arktída sa zemepisne delí na Euroázijskú a Americko-Grónsku časť. Ostrovy Euruázijskej časti, okrem Medvedieho ostrova a Svalbardu patria Rusku. Ich hospodársky rozvoj je spätý zo Severným ľadovým oceánom, do ktorého ústi veľa splavných sibírskych veľtokov. K Amricko-Grónskej oblasti patria hornaté arktické ostrovy Kanady so studeným, ale suchým podnebím polárnej púšte. Najväčšími ostrovmi sú Baffinov, Viktóriin, Ellesmerov a Banksov ostrov. Južnejšie ostrovy sú riedko osídlené Eskimákmi. Pri severovýchodnom pobreží amerického kontinentu leží najväčší ostrov sveta Grónsko. Z väčšej časti leží za polárnym kruhom. Len 324 000 km2 nie je pokrytých ľadom. Ide o pás okolo pobrežia široký 20 km. Ľadovce pokrývajú 1,8 mil. km2 a na niektorých miestach sú až 2000 m vysoké. Pod ľadovou pokrývkou sú miestami vysoké hory a pobrežie je rozbrázdené fjordmi. Obyvatelia Grónska sú pôvodom Eskimáci, alebo Dáni a väčšina z nich žije na juhozápade pri pobreží. Ich hlavná činnosť je rybolov. Miestami sa lovia aj tulene. V menšom počte sa tu chovajú aj ovce. V minulosti bola dôležitá ťažba olova a medi, ale zásoby sú už vyčerpané. Blízko mesta Ivigtut na južnom pobreží sú najväčšie zásoby kryolitu na svete. Kryolit sa vyváža ako nerast potrebný pri výrobe hliníku. Grónsko má rozlohu 2 175 596 km2 a 58 000 obyvateľov. Hustota zaľudnenia je veľmi nízka – len 0,027 obyvateľov na km2. Hlavné mesto je Nuuk, mena je dánska koruna a je to samosprávna časť Dánska. V Arktíde sa ťaží zlato, čierne uhlie a ropa. Keď sa roztopí sneh, obnažená pôda okolo oceánu rýchlo zarastie trávou, kvetinami a nízkymi krovinami. Počas leta sa tu objavujú sťahovaví vtáci a savci vrátane severoamerického soba karibu, vlkov, medveďov a divých husí. Pižmoň východný a polárna líška zostávajú aj cez zimu. V oceáne je hojnosť planktónu a rýb, ktoré slúžia ako potrava pre väčšie zvieratá – tulene, veľryby, mrože a polárne medvede. Polárne, alebo ľadové medvede majú zavalité, ale ťažké telá s krátkymi hrubými nohami a malé chvosty. Chodidlá sú ploché a veľké, každé je vybavené piatimi, ako britva ostrými pazúrmi, ktoré sú na rozdiel od mačky nezatiahnuteľné. Celé telo pokrýva hustý kožuch a hrubá vrstva tuku. Oči a guľaté uši sú malé v porovnaní s dlhou a širokou hlavou. Ňufák je vlhký a lesklý, podobne ako u psa. Ľadový medveď je veľmi dobrý plavec a je schopný preplávať vzdialenosť aj 35 km. Pláva najmä pohybom predných nôh a pomocou zadných kormidluje. Väčšina živočíchov Arktídy má svojich južných bratov. Napríklad mnoho veľrýb, ktoré križujú južné oceány, sa tiež nachádza v severných arktických vodách, a tulene, ktoré sa rozmnožujú na ostrovoch ďalekého severu môžeme porovnať s tými, ktorí sa rozmnožujú na pobreží Arktídy. Na Antarktíde žijú aj živočíchy, ktoré v Arktíde nenájdeme. Najznámejším takýmto živočíchom je asi tučniak. V skutočnosti na Antarktíde existuje len málo živočíchov, ktorí by sa živili na súši. Z morských vtákov sú to len saprofágne druhy, ako sú hnedé čajkovité vtáky – chaluhy, ktoré sa nevyskytujú nikde inde na svete. Tieto vtáky sú schopné si tu nájsť čokoľvek, čo im poskytuje živiny. Chaluha arktická je jedným z troch druhov vtákov trvalo obývajúcich najstudenšie oblasti Antarktídy. Ďalšie dva druhy sú tučniak cisársky a fulmar antarktický. Ale jedinými vtákmi, ktorí prezimujú na pobreží sú tučniaky. Chaluhy a fulmari sem prilietajú len v lete za potravou. Vo vnútrozemí ale žije len drobný hmyz a roztoče, ale pri okrajoch je život pestrejší. V oceáne žije mnoho malých morských živočíchov známych pod názvom krill, ktorý slúži ako zdroj potravy pre väčšie tvory.Je tu mnoho veľrýb, tuleňov a uškatcov. Tuleň leopardí meria 3,6m, váži 450kg a má ostré zuby v silných čelustiach. Kosatka dravá je najväčší druh delfínov. Samci merajú do 9m a samice do 6m. Dokážu plávať rýchlosťou 60km/hod. Majú čierny chrbát s vysokou chrbticovou plutvou a biele brucho. Tieto živočíchy žijú na piatom najväčšom svetadiele na svete. Tvorí ho južná polárna oblasť. Názov Antarktis je odvodený z gréčtiny. Anti znamená proti a Arktikos severný. Antarktída je kruhový svetadiel s výnimkou Weddelovho a Rossovho mora a Antarktického polostrova, ktorý vybieha smerom k Južnej Amerike. Južný pól je v prostriedku svetadiela, ktorého celková rozloha je 13 975 000 km2. Ide o izolovaný zemský masív, ktorý leží skoro 1000 km od Južnej Ameriky, 2700 km od Austrálie a 4000 km od južnej Afriky. Od Južnej Ameriky delí Antarktídu Drakov prieliv. Je obklopená studenými búrlivými vodami Tichého, Atlantického a Indického oceánu. Delí sa na Východnú a Západnú Antarktídu. Východná, alebo Veľká Antarktída leží hlavne pri Atlantickom a Indickom oceáne a Západná, čiže Malá Antarktída leží pri Tichom oceáne, spolu s Antarktickým polostrovom vybiehajúcim spolu s reťazou ostrovov smerom k Južnej Amerike. Súostrovia pri Antarktíde majú polárny ráz a sú neobývané. Celý svetadiel, okrem malej časti pobrežia a najvyšších skalnatých vrcholov je pokrytý súvislým ľadovým krytom s početnými nebezpečnými trhlinami. Priemerná hrúbka ľadu je 2500 m, ale maximum je až 4500 m. Tento ľad pokrýva až 95% povrchu svetadielu. Ľadovec sa vlastnou hmotnosťou pomaly posúva po svahoch pevniny k moru. V mori sa z výbežkov ľadovca odlamujú ľadové kryhy, ktoré potom morské prúdy a vietor ženú až do oblasti Južnej Ameriky, Afriky a Nového Zélandu. Južný pól sa nachádza na Juhopolárnej plošine vo výške 2765 m.n.m.. Najvyšším vrcholom kontinentu je Vinson Massi (5140 m.n.m) v Západnej Antarktíde, na ktorý ľudia prvý raz vstúpili v roku 1966. Najvyššími bodmi Východnej Antarktídy sú Mt. Kirkpatrick a Mt. Markham. Antarktída má najdrsnejšie a najchladnejšie podnebie na Zemi. Okolo južného pólu je polárne podnebie. Antarktída môže byť klasifikovaná ako púšť, lebo tu spadne ročne 7 mm zrážok v podobe vody. Na južnom póle nepršalo už asi 1 000 000 rokov. Na Antarktíde zúria časté, prudké a dlhotrvajúce víchrice, ktoré polárnikom sťažujú život viac než mrazy. Najveternejšie je na Pobreží kráľovnej Astrídy, kde je ruská stanica Novolazarevskaja. Najnižšiu teplotu na Zemi namerali na ruskej stanici Vostok, čo po slovensky znamená východ. 29.8.1960 to bolo –88,3°C, v júli 1983 to bolo -89,2°C, alebo –91,5. Územie Antarktídy prechodne obývajú pracovníci vedeckých staníc, roztrúsených po celom území. Sú to napríklad Výskumná stanica McMurdo a Amundsen-Scott patriaca USA, Výskumná stanica Dumont d`Urville patriaca Francúzsku, austrálska Základňa Casey a stanica Mawson ruská Výskumná stanica Molodeznaja, britská stanica Halley a iné. Začali ich tu zariaďovať po roku 1947. V roku 1959 podpísalo 12 štátov, ktoré mali v rokoch 1957-1958 na území Antarktídy výskumné stanice, vo Washingtone dohodu, podľa ktorej je Antarktída určená len k mierovým účelom a je vyhlásený status quo na územné nároky. Neskôr podpísalo zmluvu ďalších 28 štátov a v roku 1991 bola prijatá dohoda zavádzajúca radu opatrení k ochrane antarktického životného prostredia a zákaz ťažby nerastných surovín.

Jedného dňa argentínska loď Bahía Pararíso (Rajská zátoka) narazila na podmorský útes, keď opúšťala zátoku Antverpského ostrova, nazývanú Arthur Harbor. Ráno tam zakotvila, aby si 81 turistov mohlo behom dvojhodinovej exkurzie prezrieť Palmer a okolie. Pri návrate na otvorené more bludiskom ostrovčekov sa to stalo. Náraz nebol príliš citeľný, ale 130 metrov dlhá loď zostala trčať nachýlená na pravý bok neschopná pohybu. Všetkých pasažierov aj celú posádku sa podarilo zachrániť. Horšie dopadla miestna príroda. Bahía Pararíso viezla ako hlavný náklad zásoby paliva a pohonných hmôt pre tri argentínske stanice. Navigačná chyba dôstojníka zmenila náklad na ekologickú bombu. Keď po desiatich dňoch dorazilo pohotovostné družstvo záchranárov z USA s potrebným vybavením, nedalo sa už veľa zachrániť. Do mora uniklo 600 ton nafty, ktorá zničila život na mnohých kilometroch antarktického pobrežia.

Dňa 28.novembra 1979 narazilo novozélandské lietadlo DC-10 s turistami v plnej rýchlosti do svahu 3795 m vysokého Erebu. Navigačná chyba a zlá viditeľnosť zapríčinili, že behom jediného okamihu zahynulo všetkých 257 cestujúcich a členov posádky – viac ľudí než za celú históriu Antarktídy od jej objavenia roku 1820.

Hodnocení referátu Antarktida, Arktida

Líbila se ti práce?

Podrobnosti

  26. červen 2008
  5 312×
  2072 slov

Komentáře k referátu Antarktida, Arktida