Věda a víra

Žijeme vo svete, kde kresťanská viera býva spojovaná so spiatočníctvom, intelektuálnou najivitou a prekonaným sposobom myslenia z časov naších predkov, ale ateizmus je príkladom skutočného moderného a vedeckého pohľadu na skutočnosť. Myslieť moderne teda znamenal myslieť vedecky a myslieť vedecky znamená myslieť ateisticky. Moderný vedec je tak obyčajne a bez velkých vnútorných problémov a rozporov veriť nemože, pretože by tak sam před sebou prestal byť vedcom, prestal by byť objektívny. Vedecké a objektívne je v jeho očiach jedno a to isté pričom objektívné je iba to, čo je ľudskými zmyslami alebo technikou viditeľné, hmatateľné, zaznamenateľné, teda iba to, o čom možeme mať empirickú kontrolu. Z toho vyplýva, že náboženské poznanie je nutne neobjektívne a tiež nevedecké a keď je nevedecké, je aj nemoderné.

Ak takto myslí moderný vedec, myslí takto často aj bežný vzdelanec a skor alebo neskor aj prostý člověk, ktorému je tento sposob myslenia sprostredkovaný školou, osvetou a informačnými prostriedkami. Nakoniec takto myslí aj človek veriaci, a aby sa nevydával prípadnému posmechu, podľahne vnútornému sebaobrannému nutkaniu niečim skryť alebo nejako ináč zamaskovať nevedecké základy svojej vierouky, nejakým sposobom ich obísť a stáť sa taktiež spoluvyznávačom onoho všetkými preklamovaného moderného vedeckého názoru. Tak sa veriaci člověk vzdáva svojích dogmatických právd v prospech právd všeobecne šírených modernou vedou. Aj on je teda samozrejmým zástancom heliocentrického pojatia slnečnej sústavy a postupnej evolúcie světa a života. Sposob myslenia vedeckej elity sa tak neúprosne stáva majetkom širokej verejnosti, ktorej nakoniec neostáva nič iného, než mu proste veriť a brať ho za danú skutočnosť, lebo nie je v silách prostých jednotlivcov, aby overovali vstupné vedecké hypotézy, ktoré viedli k modernému vedeckému výkladu sveta a života. Nie je to v ich silách teoretických a ani praktických. K teorizovaniu je potrebné odborné prípravy a k praktickému overovaniu často nesmierné nákladné prístroje a laboratória. Verejná ideologia je teda v modernej době plne v rukách vedcov. Ale nie je tomu tak odjakživa.

Ak zdieľa moderný intelektuál presvedčenie, že existencia Boha a teda aj vyššieho stvoriteľského, poriadajúceho a udržujúceho princípu prírody, je iba otázkou osobnej viery a nemože byť potvrdená prirodzeným pochodom rozumu opierajúceho sa o skúsenosti, intelektuál kresťanského stredoveku naopak chápal svet ako výhradné Božie dielo a nepochyboval o tom, že sama Božia existencia može byť prekázaná ľudským rozumom. Na tomto presvedčení je vybudované vrcholné dielo stredovekej scholastiky sv. Tomáša Akvinského (1225 – 1274). Dnes jasne cítime, že medzi uvažovaním moderného človeka a človeka stredovekého leží bezodná priepasť. Ako vlastne došlo k jej prehlbeniu? Ako došlo k roztržke stredovekej jednoty rozumu a viery? Bol to v skutočnosti proces dlhodobý, nenápadný a pozvolný. Začal už v samotnom stredoveku a to predovšetkým infiltráciou doktrín nepriateľských kresťanstiev. Už v dvanástom storočí sa začal formovať opozičný prúd myslenia, postupne, narastal na sile a od renesancie sa začal otvorene staviať do opozície. Prvými pochybnosťami o jednote viery a rozumu začal nahlodávať celistvú stavbu európskeho myslenia. Arabský filozof Averhoes (1126-1198) žijúci v Španielsku, rozlišoval dvojitú pravdu – pravdu teologickú a pravdu ľudskú. Mal mnoho žiakov a pokračovateľov, proti ktorým vystúpil sám sv. Tomáš Akvinský. Popri tomto prúde sa však v stredoveku o niečo neskor začal formovať ďalší prúd a viac menej sa s averhoizmom zlial v jedno. Bol ním filozofický nominalizmus, ktorý vznikol ako protiváha k takzvanému realizmu. Celý vrcholný filozofický stredovek žil vlastne v ich spore.

Dnešnému povrchnému pozorovateľovi sa tento spor zdá malicherný, pripadá mu ako obyčajné hranie sa so slovíčkami. Vo svete ideí však každé slovo má svoj pevný a nezástupný význam a až potom v ďalších generáciach sa prejavý a často neočakávane silneje prijatie tej či onej zdanlivo jednoduchej a malichernej slovnej formulácie.

V spore nominalizmu s realizmom išlo v zásade o to, že „realisti“ zastávali presvedčenie, že pojmy a idei existujú skutočne samy, nezávisle na veciach, ktorými sa pomenovávajú a charakterizujú. Existovali už od večnosti u Boha ako „univerzálie“. Moderný člověk by povedal, že sú ako koncept, informácie, podľa ktorých došlo k tvorbe ako takej. To slovo realisti som dal do uvodzoviek preto, lebo ho nemožeme spájať podľa mojho názoru s jeho dnešným významom. Nominalisti naopak tvrdili, že skutočne existujú iba jednotlivé veci a pojmy sú na nich závislé, pomenuvávajú ich, sú ich obyčajnými menami. Skutočnosť je teda prvotná, nezávislá na ideách.

Zápas nominalizmu s realizmom nie je teda ničím iným, než oným, ako by povedali marxisti, úporným zápasom medzi „idealistom“ a „materialistom“, ovšem vtedy vedeným na pode stredovekej katolíckej teológie, keď ešte dosledky neboli známe, ale tušili sa.

Podobne jako averhoisti i nominalisti odsunuli teológickú dogmatiku medzi vecou viery a tak pripravovali podu pre racionalizmus a neskor vedecký pozitivizmus. Neskorý nominalista William Occam ( 1290 - 1349 ), anglický františkanský teológ, dovršuje roztržku medzi prirodzeným a božským, medzi rozumom a vierou, filozofiou a teológiou. Proti tomistom prehlásil, že dokázať Boha rozumom nie je možné. Rozum nemože podať žiadny dokaz ani o stvorení světa a tak sa dá priať ako možné aj pojatie večného světa. Podobne rozum nemože prekázať nesmrtelnosť duše.

Occamove názory, podobne ako predtým názory averhoistov, boli v roku 1339 odsúdené cirkvou a parížskou univerzitou, napriek tomu však jeho učenie vzbudilo veľký rozruch a prihlásilo sa k nemu mnoho žiakov. Cítilo sa, že sa tu prichádza s niečim novým a moderným. Otvárali sa tu dvere modernej skepse, materializmu a empirickému bádaniu nezávislému na viere a teológii a preto aj napriek učeniu bolo trikrát po sebe odsúdené, šírilo sa ďalej a bezprostredne ovplivnilo prírodné vedy. Tak napríklad Ján Buridan, Albert Saský a Mikuláš Oresme tieto myšlienky sprostredkovali vedcom a intelektuálom renesančného obdobia Cardanovi, Koperníkovi, Galileovi a Leonardovi da Vincimu.

Pod vplivom týchto myšlienok došlo práve v renesancii ku skutočnej revolúcii intelektuálov. Člověk sa začal „oslobodzovať od otroctva“ viery a rozum sa stal súbežným, nezávislým partnerom. Ak si predstavíme vieru a rozum ako vnútro a vonkajšok toho javu, potom sa viera sťahuje do vnútra, hlboko do ľudského subjektu a rozum expanduje von a chopí sa tu výhradne toho, čomu sa hovorí objektívná realita, než aby bol schopný komunikovať so svojím vlastným vnútrom. Jeho vlastný subjekt sa mu stal objektom, to je vlastne: javom ktorý sa dá skúmať iba z vonku, to znamená objektívne. To je onen zásadný rozdiel medzi stredovekým a moderným myslením. Je to rozdiel medzi myslením univerzálnym a špeciálnym.

Prvým verejným predstaviteľom tohoto moderného rozkolu bol Galileo Galilei. On prvý mal odvahu ohradzovať sa proti univerzálnemu výkladu Biblie. Podľa neho poznanie světa má byť zverené prírodovedným dokazom. Zápas o úplnú emancipáciu vedy trval vlastne až do Dárwinových dob. Až on a jeho učenci a následníci vytvorili svojprávny ideový svet vedy nielen úplne nezávislí na viere, ale priamo proti nej vystupujúci.

V renesancii však do kresťanského kontextu vstupujú a rozvýjajú sa v ňom ďalšie rozkladné prvky. Po celom Taliansku sú zakladané novoplatónske akadémie. Knihtlač je od samého začiatku podporovaná a kontrolovaná bankárskými kruhmi vetšinou tajne nepriateľsky voči kresťanstvu, zámerne favorizuje rozširovanie liberalistického názoru a praje dovozu roznorodých ideí, do tej doby cudzích západnému svetu. O import sa postaralo židovské obyvateľstvo a niekoľko tisíc byzantských intelektuálov hľadajúcich útočisko v Taliansku.

Novoplatonské akadémie a to predovšetkým florentská sa stali strediskami, kde boli rozvíjané i rozne heretické filozofické smery vychádzajúce z takzvanej gnósi a neskorého gréckeho filozofa Plotina. Začali sa tu usadzovať i panteistické idei, židovská kabala a rozne hermetické vedy.

V tomto intelektuálnom bazáre, ktorého staronovým bohatstvom sa doslova opájajú tehdajší vzdelanci, velkého významu nadobudlo panteistické učenie, ktoré sa stalo tajnou ideovou doktrínou mnohých učencov. Jeho podstatou je predstava, že Boh či božský princíp je rovnako podstatný s hmotou. To je vlastne: nie je princípom existujúcim výhradne mimo hmotu, ako učí odjakživa kresťanstvo. Panteistickú doktrínu vyznávala veľká časť starých gréckych filozofov. Napríklad Anaximandros a Empedokles a to zhodne s indickou náukou, tak ako bola v štvrtom storočí před naším letopočtom zhrnutá v Upanišadách a známom mystickom diele Bhagavad-Gita: Množstvo bytostí pochádza z JEDNOTY, ich zrod nieje novou tvorbou, vznikom, ale rozdelením, rozdrobením onej povodnej JEDNOTY, zapríčinením vesmírnou tragikou události, vojnou. Zrod je len oddelením od JEDNOTY, oddialením od povodného Bytia. K nemu, k tejto povodnej JEDNOTE, sa opať všetko navracia spať a to v určitých cykloch, večne sa opakujúci v pravidelných obdobiach, ktorým sa v Indii hovorí kalpy. Táto doktrína, tvoriaca samu podstatu brahmanskej theosofie, sa v najrozličnejších obmenách objavuje dodnes a dodnes výrazne ovplivňuje nielen filozofiu, ale aj vedu. Byť v najroznejších zastrených a často nepriznaných formách či preoblečeniach, jako je tomu napríklad v dialektickom materializme, alebo vitalizme.

Panteistická doktrína je pre vedcov už od renesancie priťažlivá preto, že lepšie odpovedá ich sklonom uznávať iba tento, objektívne existujúci, svet hmotných fenoménov za jediný a jedine prekazateľný. Ak je božský princíp s ním súpodstatný, vtelený do neho, odpadajú úvahy o Stvoriteľovi a Hýbateľovi existujúcom mimo tento svet a na ňom nezávislom. Samotná panteistická, Byť i zkomolená a polovičná predstava o tom, že onen vyšší princíp, životná sila či informácia je hmotou súpodstatnou, sa im zdá byť potvrdzovaná i onou schopnosťou hmoty prejavujúcou sa v jej organizácii a poriadku.

Panteistickou doktrínou v renesancii zastával napríklad známi matematik, lekár a filozof Hieronymus Cardanus ( 1501 -–1576 ), známy zástanca heliocentrickej sústavy Giordano Bruno ( 1548 – 1600 ), dominikánsky mnich Thomasso Campanella ( 1568 – 1639 ), teoretický vynálezca komunistického štátu, jako aj sám Leonardo da Vinci. Do modernej doby panteismus po Baruchovi Sponozovi uviedla celá plejáda nemeckých filozofov v čele s Fridrichom Hegelom, Arthurom Schopenhauerom a Fridrichom Nietzschom.

Renesancia konečne do európského myslenia znovuuviedla humanizmus, to znamená: idei, umenie, literatúra a politika antického Grécka a Ríma a tak do kresťanského sveta otvorila dvere dokorán pohanskému duchu, ktorého myslenie aj životná prax boli nezávislé na náboženskej doktríne.

Samotné slovo humanizmus či humanitas prvýkrát do tohoto kontextu uviedol v 14 storočí Florenčan Leonardo Bruni. Označil tak vznikajúcu novoklasickú kultúru, podobne ako predtím rovnako nazval Ciceron kultúru helénistickou. Kolískou humanizmu sa stala Florencia. Tu bola založená prvá novoplatónska akadémia a tu Lorenzo Medičejský zhromaždil významných umelcov a intelektuálov. Z povodného humanizmu, vyznačujúceho sa skor láskou k znovuobjaveniu starých zašlých kulturných vrstiev, sa však rýchlo vyvinul mohutný ideový a umelecký prúd názorvo protichodný s kresťanským. S kresťanstvom taktiež začal ihneď súperiť ideovo i politicky. Do jeho čela sa postavili tajné spoločnosti, ktoré sa neskor staly iniciatormi všetkých moderných revolucií. Hybnou silou hnutia boli myšlienky odvodené od kresťanského mesianizmu. Královstvo Božie na tomto svete však malo byť do budúcna budované len čiste ľudskou svojpomocou, bez Boha. Vznikol tak pozemský mesianizmus, jeho hlavnou vzpruhou bolo učenie o ľudskom pokroku, spojeným s politickým mesianizmom navajujúcim na staroveké, hlavne Platónove utopistické ideály. Odtiaľ taktiež vyšiel mesianizmus vedecky.

Počínajúc renesanciou tak bolo znovuuvedené ono známe heslo starorímského architekta Vitruvia – člověk je mierkou všetkých vecí. Ale nejednalo sa len o kanón pre architektonickú a umeleckú prácu, ale o prehodnotenie základných metafyzických vzťahov medzi človekom a Bohom. Stredom a osou života prestal byť Boh. Na jeho miesto sa postavil člověk, stále pevňejšie sa zakotvujíci v pozemskom pláne života.

Humanizmus postupne spojil a pohltil celý konglomerát neúrodých myšlienok, názorov a učení v jeden jediný široký prúd, v ňom sa ocitlo všetko, proti čomu kresťania pol druhého tisícročia bojovali. Do ich světa sa vrátil antický antropocentrický názor so všetkými jeho vnútornými rozpormy a slepým doterminizmom a politickými modelmy. Vrátil sa sem panteismus, gnósu, mágiu a hermetické vedy takzvané primordiálne, predresťanské tradície. Mravnosť nezáležala na nábožestve. Vzniklo ono neblahé známe duchovné i morálne libertínstvo.

Humanizmus v ďalších stáročiach predovšetkým rozvíjal učenie o ľudskom pokroku. Podľa neho člověk stojí na prahu svojich možností, budú dospievať, poľudšťovať sa a stále zdokonaľovať. S formuláciou týchto myšlienok ako jeden z prvých prišiel francúzky ekonóm a dvorný dodavatel A. R. J. Turgot ( 1727 – 1781). Začalo sa veriť, že v „pozemskom tvorstve vládne vzostupná rada foriem a sil“, že súčastná „humanita je iba púčikom budúceho kvetu“ a že „vaščina ľudí sú zvierata, priniesla si na svet iba vlohu k ľudskosti a humanite sa musí najprv učiť“. To vyslovil J. G. Herder (1744 – 1803). To je pre ľudstvo veľká úloha. Čo do teraz nevykonalo kresťanstvo, musí vykonať človek sám. A práve k tomu mu pomože veda. Veda učinila človeka lepším a prispela k celkovému zdokonaľovaniu ľudskej spoločnosti.

Tak veda pomaličky ale iste začína zastávať úlohu, ktorú dosiaľ malo iba náboženstvo a teológia. Vzniká vedecký pozitivizmus založený na zásade, že „rozum može priať za svoje len to, o čom sa može presvedčiť, že to ako také existuje“. Túto myšienku vyslovil Auguste Comte (1798 – 1857). Veda teda bude naďalej študovať len to, čo sa dá vidieť, vážiť a hmatať, čo sa dá popísať, rozobrať a roztriediť dokonalo nezaujate, objektívne, čo je oslobodené od subjektívnej stránky věci čiže od citu, emócií, ale i od vieroučných názorov a presvedčení a teda aj od akejkoľvek matefyziky.

Takto pojatá veda sa teda nutne rozišla s vierou a teda aj skresťanstvom. Boh ako obyčajná neprekázateňá hypotéza nemá v laboratóriach miesto, vedecká práca sa bez neho zaobíde. A nielenže sa zaobíde, ale sa aj oslobodí k úplne voľnému a ničím nazaťaženému slobodnému bádaniu.

Tohoto stanoviska sa drží moderná veda aj dnes a pokiaľ toto stanovisko drží pevne a nekompromisne, dalo by sa povedať, že prináša prekázateľné výsledky. Ničmenej práve tu sa skutočnosť veľmi často rozchádza s proklamovanými zásadami. Ak sa rozišla veda s vierou a náboženstvom, stála sa nutne ateistickou. Ale nezostala len při tom. Sama začala zo svojích vedeckých pozícií bojovať proti nevedeckému, „spiatočníctvu“ kresťanstva a postupne ho vytlačila z jeho postavenia duchovného vodcu ľudstva a nahradila svoju vlastnú, ateistickú koncepciu světa. Tak si moderná veda už nerobí nárok na skúmanie objektívnych skutočností a javov, ale aj na prehodnotenie a nové usporiadanie ľudských spoločenských vzťahov a teda aj na budúce usporiadanie světa. Práve do neho chce zasahovať a v skutočnosti už aj zasahuje a svet organizuje a usmerňuje podla svojích teoretických predstáv k predom vytýčných strategickým cieľom. Sprevádzajúcim nástrojom sú oni: politici technokrati. Prevláda názor, že to budú oni, kto na základe aplikací vedeckého poznania vybudujú lepší a humannejší svet.

Nepodľahnime ale týmto tvrdeniam a pokúsme sa o triezve rozbory základných vedeckých tvrdení, z ktorých je zformovaný moderný ideový vedecký názor a z nich by teda raz mal byť aj zformovaný svet ten v ktorom žijeme mi.

Vráťme sa k počiatkom humanizmu. Veda postupne vytlačovala náboženstvo a teológiu a sama sa miesto nich začala staviať do čela ako ideový vodca ľudstva. Iba obyčajné pozorovanie hvezdárským ďalekohľadom, alebo elektrickým mikroskopom k tomu nepostačuje, začala si od samého začiatku vytvárať teórie a hypotézy, z nich by mohol vzniknúť nový ideový názor schopný nahradiť kresťanstvo.

Prvým veľkým činom v tomto smere bol Galileov boj za heliocentrickú sústavu. Kresťanský obraz Vesmíru bol postavený na hlavu a zosmiešnený. V tomto zmysle dielo dovŕšil Johannes Kepler a Izák Newton. Druhý veľký podnet Priniesol Charles Darwin svojím dielom POVOD DRUHOV. Bola tak vyslovená základná téza o samovoľnom vývoji všetkého živého od nižších organizmov až k človeku. Zmocnilo sa jej mnoho vedcov a domyslelo ju do dnešnej evolučnej teórie. Konečne tretím veľkým činom bola Einsteinova teória relativity. Odstránila posledné pevné body Vesmíru. Zem je podľa neho len obyčajnou pranepatrnou, celkom mizivou čiastkou, pohltenou v nedohľadnej priepasti nekonečna.

Bez týchto troch myšlienkových stĺpov si dnes ťažko dokážeme predstaviť modernú vedu, jej ideový názor na svet a teda aj filozofický program usmerňujúci budúcnosť ľudstva a preto je potrebné pripomenúť, že tieto tri základné stĺpy sa so svojho počiatku opierajú o obyčajné hypotézy, alebo ak chcete tak teórie čiže dohady a že žiadna z týchto domienok dodnes neboly vedecky dokázané. Ale predca veda s týmito teóriamy manipuluje ako s myšlienkami dávno overenými a podloženými. Ako také prešli aj do učebníc.

Niečo tu teda nesúhlasí. Práve preto dnes mnohý vedci začínajú rozmýšľať nad týmito zastaralými a dodnes neoverenými hypotézami. Rozoberajú staré problémy a ukazujú, že moderná vedecká ideológia ovláda prakticky celý svet, nieje filozoficky kompaktnou a presvedčivou stavbou, ale teoretickou konštrukciou nad vzduchoprázdnom, čiže nad neprekázateľnými hypotézami a teóriami starými osemdesiat, sto a možno aj viac rokov.

Práve v týchto rokoch sa zisťuje, že moderná veda sa beznadejne vyčerpáva hľadaním dokazov pro svoje hypotézy a stále ich nenachádza, pretože najskor tieto dokazy vobec nájsť nemože. Ale aj tak sú staré hypotézy udržiavané ďalej, čo je ovšem následok neblahej stagnácie v početných výzkumoch a výskumných disciplínach, ktoré zbytočne strácajú čas nad dokazovaním nedokázateľného.

Práve v týchto rokoch sme svedkami situácie pre vedcov skoro zlej, keď nestačia svojími teóriami, ktorými sa ponáhľajú na pomoc základným hypotézam a ktoré majú často krátky život. Vnútorne sa rozbíja a vyprázdňuje ona kompaktná ideová stavba, ktorou sa dosiaľ veda ohradzovala a reprezentovala sa ňou. Teórie sa dnes vyslovujú a zajtra zanikajú a s nimi zaniká aj hrdá sebaistota vedcov minulých stáročí, ktorý boli presvedčený o tom, že raz budú ich názory slávne prekázané. Vedecké poznanie sa začína zmietať v nihilistickej skepse a mnoho vedcov prestáva veriť v objektivnosť a platnosť vedeckých poznaní. Mnohý vedci sa stávajú vedeckými agnostikmi.

Sistuácia dospieva v týchto dňoch tak ďaleko, že sa už pochybuje či Vesmír može byť skutočne poznaný. Začína sa hovoriť, že teórie sú obyčajnými modelmi reality. Tieto modely možu byť kedykoľvek vyvrátené a preto ich vedecký tvorcovia sú predom prichystaný kedykoľvek ich opustiť. Vedecký triumfalizmus minulého storočia, ktorý si trúfal realitu redukovať na zvažiteľné a viditeľné, je dnes vystiedaním skeptikov, ktorý pochybujú o všetkom, dokonca aj o existencii elementárnych častíc.

To sa teda deje vo vnútry budovy stojacej v skutočnosti na základoch, ktorými sú obyčajné mýty a nie dokázateľné fakty. Ale cez to je verejné mienenie manipulované stále rovnakou vládnucou ideológiou. Fasáda vedeckého domu je pre verejnosť stále rovnako lesklá, kompaktná a zdanlivo oslnivá.

Viacmenej silný prúd vedecky kritického myslenia, ozývajúci sa už od šesťdesiatych rokov predovšetkým v Spojených štátoch amerických začína touto sebaistotou otriasať. Rozoberajú sa výsledky dosiahnuté v jednotlivých vedeckých disciplinách a zrovnávajú sa s existujúcimi ateisticko evolucionistickými hypotézami a teóriami, zhromažďujú sa fakty, ktoré sú dodnes nimi opomínané, lebo nesvedčia v ich prospech.

Tak sa pomaly a trpezlivo zhromažďujú objektívne fakty, svedctvá a argumenty, ktoré nepotvrdzujú pravdivosť vládnucích evolucionistických názorov, ale naopak ich usvedčujú ich z vratkavosti a neprekázateľnosť. Často ukazujú, že ony staré univerzálne kresťanské pravdy sa opierajú o autoritu Biblie, nemusí byť vždy detskou teóriou, alebo literárnymi symbolickými textami.

Z toho vyplíva povinnosť pre každého poctivého vedca a intelektuála, aby podľa svojích osobných možnostiach zrevidovali svoj základný životný postoj a presvedčenie a pustili sa do evolucionistických doktrín. Aby sa tak vrátili k samotnému jadru problému, to znamená k onému počiatku, keď tieto hypotézy boli vyslovené a zvážili aj javy, okolnosti a podnety, ktoré k ich vysloveniu viedly a na ich základoch boli vykonštruované.

Ale tím proste pre nás věc nemože skončiť. Veda si zo svojích ateisticko evolucionistických pozícií osvojila právo, ktoré kedysi malo náboženstvo a teológia, formulovať po svojom základné otázky o zmysle života a poslaní človeka, ako aj o usporiadaní spoločenských vzťahov dnes aj v budúcnosti. Predkladá nám scénare možnej budúcnosti, snaží sa nám túto budúcnosť plánovať a cieľavedome nás do nej viesť.

Pohľadnime pravde tvárov v tvár. Ukáže sa že doktríny vládnu a všade víťazia ako neprekázateľné, nebude to pre nás podnetom k novému zamýšľaniu nad pravým poslaním vedy a zmyslom našeho vlastného života?

V každom prípade si v tomto smere musí každý človek urobiť vlastnú zdravú predstavu o tejto tématike. A dalo by sa o tom písať kvantum kníh. Lenže koľko ľudí, toľko názorov.

Poznámka: študujem v čechách a tá moja gramatika už nieje moc dobrá preto si to prekontrolujte

S pozdravom Jaro

Hodnocení referátu Věda a víra

Líbila se ti práce?

Podrobnosti

  28. prosinec 2012
  2 665×
  3171 slov

Komentáře k referátu Věda a víra