V roku 1968 v Československu chceli reformní vodcovia spojiť socialistické princípy v ekonomike s politickou demokraciou. Túto reformu však v Moskve považovali za obzvlášť nebezpečnú, pretože hrozilo, že sloboda diskusie, uvoľnenie cenzúry a ostatné demokratické opatrenia môžu viesť k úplnému odmietnutiu socializmu a nastoleniu prozápadného režimu. Ubezpečenia Alexandra Dubčeka vodcom v Moskve nestačili. Nasledovala „bratská pomoc“ a úplné zmrazenie reformného procesu na nasledujúcich 20 rokov.
Vojenský zásah armád piatich štátov Varšavskej zmluvy (ZSSR, Bulharska, Maďarska, NDR a Poľska) sa v Československu uskutočnil z 20. na 21.8.1968. Zásahu predchádzal politický nátlak sovietskeho vedenia na čele s Leonidom Iľjičom Brežnevom a ďalších vodcov komunistických režimov na československých predstaviteľov, aby zastavili demokratizačný proces, ktorý mohol ohroziť komunistické režimy v susedných štátoch.
Samotnej invázie sa zúčastnilo 750 000 vojakov a 6 000 tankov. Vojsko sa na Československom území stretlo so spontánnym a nenásilným odporom obyvateľov, napriek tomu došlo k stratám na životoch medzi civilistami. Československá armáda nezasiahla.
Predsedníctvo Ústredného výboru KSČ vydalo prehlásenie k Československej verejnosti, v ktorom intervenciu odmietlo a odsúdilo. Rovnaký postoj zaujali aj ďalší ústavní činitelia, vrátane prezidenta Ludvíka Svobodu, ktorý odmietol menovať „robotnícko-roľnícku vládu“, vytvorenú kolaborantami z radov ÚV KSČ (Vasil Biľak, Alois Indra, Antonín Kapek).
Ešte 21.8.1968 boli internovaní a odvezení na sovietske územie čelní predstavitelia reforiem: Alexander Dubček, O. Černík, J. Smrkovský, F. Kriegel, J. Špaček, B. Šimon). Dňa 22.8. sa konal mimoriadny XIV. zjazd KSČ (tzv. vysočanský), ktorý vzniesol požiadavku stiahnutia cudzích vojsk.
23.8.1968 zahájili v Moskve najvyšší sovietski predstavitelia rozhovory s československou delegáciou, v ktorej čele stál Ludvík Svoboda. Výsledkom jednania bol moskovský protokol, ktorý vyvolal v československej verejnosti sklamanie, aj keď oficiálne mali byť zachované doterajšie výsledky reformného procesu. 16.10.1968 bola podpísaná Zmluva o podmienkach dočasného pobytu sovietskych vojsk na území ČSSR, ktorá legalizovala pobyt okupačných vojsk v nasledujúcich rokoch.
Vlna protestov a odporu Čechov a Slovákov vyvrcholila v súvislosti s protestným sebaupálením Jana Palacha, Jana Zajíca a Evžena Plocka, činom do tej doby v európskom prostredí nepredstaviteľným, ktorý šokoval svetovú verejnosť. Jan Palach chcel prebudiť národ, pred viac ako tridsiatimi rokmi svoj čin vykonal v hlbokom presvedčení, že má zmysel. Nebolo to neuvážené dobrodružstvo. Učinil tak preto, že nenachádzal iný prostriedok boja proti beznádeji a pasivite. Nevidel iný spôsob, ako pohnúť vládu a ľud tejto zeme, aby bola zaistená sloboda a demokracia.
A pretože nevedel, ako inak národu pomôcť, chcel ho vyburcovať sebaupálením. Veril, že tento čin je schopný zvrátiť situáciu, že môže donútiť vládu, aby učinila opatrenia, ktoré sú v záujme budúcnosti zeme a jej obyvateľov. Príbeh Jana Palacha je príbehom činu, ktorý prerástol život sám.
Napriek tomu, že československé územie opustila časť sovietskych vojsk a všetky jednotky ostatných štátov, zostali na území ČSSR niektoré jednotky sovietskej armády až do roku 1991. Po invázii 1968 bol v Československu zahájený proces normalizácie, v ktorom bola samotná augustová invázia interpretovaná ako internacionálna pomoc proti kontrarevolúcii.
28. prosinec 2012
3 846×
480 slov
